Samu seba nepovažuje za fotografku, len obyčajnú majiteľku fotoaparátu. Motivačný impulz prišiel s prvým stlačením spúšte pred pár rokmi. Zvedavosť prerástla postupne do „závislosti“. MÁRIA KOSTOVČÍKOVÁ odkrýva curriculum vitae svojej fotografie, pozýva na cestu k jej výstave s názvom Kostičkoviny.
Kto je Mária Kostovčíková?
Som Michalovčanka, mám 51 rokov, pracujem ako zdravotná sestra v psychiatrickej nemocnici, ale o práci hovoriť nechcem, práca a fotenie sú pre mňa dva rozdielne svety. Som členkou fotoklubu Zempfo, fungujúceho v rámci Zemplínskeho osvetového strediska. Snažím sa byť aktívnou členkou, zúčastňujem sa všetkých akcií, či už ide o stretnutia, alebo klubové výstavy. Vlastne tam vznikol nepriamo výraz kostičkoviny, pretože sme nevedeli zaradiť moju tvorbu do žiadneho konkrétneho žánru. Nebrala som to ako urážku, skôr mi to lichotilo, v každej situácii sa snažím pre seba nájsť pozitívum, vnímala som svoju odlišnosť ako plus pre mňa, nerada sa zaraďujem do prúdu, radšej si vyšľapem svoju cestičku.
Aká bola vaša cesta k fotografii?
Nepovažujem sa za fotografku, len obyčajnú majiteľku ešte obyčajnejšieho fotoaparátu. Moje povolanie zdravotnej sestry je od fotenia a tvorivej činnosti vzdialená na sto honov. Možno práve preto to bol pre mňa podnet k zmene v mojom zabehnutom stereotype, vystúpenie z mojej komfortnej zóny.
Pamätáte si chvíľu, kedy to bolo prvýkrát?
Motivačný impulz prišiel s prvým stlačením spúšte malého digitálika pred pár rokmi. Bolo to pred cestou do Prahy. Bezradne som mala fotoaparát v ruke a pýtala sa syna, čo vlastne mám stlačiť. Vtedy som o fotografii nevedela absolútne nič, bola to len snaha zachytiť dovolenkové chvíle pre spomienku. Objavila som ale čaro fotografie, tvorivosti, zdolala prvé pokusy s počítačovým programom.
Ako to pokračovalo?
Nastalo obdobie hrania, pokusov, cvaknutí bez ladu a skladu. A tým bol môj osud spečatený, môj voľný čas sa musel rozdeliť do viac priečinkov, kde fotoaparát zastúpil prvú priečku, neprečítané knihy kvílili zabudnuté.
Z nepoznaného vznikla „závislosť“?
Ako pri novej láske, prvotná zvedavosť prerástla postupne do závislosti, životnej potreby, hľadania nového pohľadu na svet okolo. Začala som sa pozerať na svet novoobjaveným okom, moje vnútorné ja trpelo, keď cestou vlakom som videla niečo, čo by ulahodilo môjmu fotoaparátu. Prešla som do štádia, kedy som pri odchode z domu kontrolovala v taške nielen, kľúče, mobil, okuliare, ale aj fotoaparát. Nájsť niečo zaujímavé a nemať pri sebe fotoaparát. To je nepríjemná predstava. Dnes si myslím, že je škoda, že som tejto „závislosti“ nepodľahla skôr, pretože človek s fotoaparátom zbiera skúsenosti každým novým záberom. Tu platí stonásobne viac, že sa učí na vlastných chybách. Viem, že som len na začiatku cesty, budem sa i naďalej snažiť sprostredkovávať moje videnie sveta okoliu prostredníctvom fotiek. Som si vedomá toho, že viem len malé percento toho, čo by som mala vedieť, pretože najkratší fotografický vtip znie: „Ja to už viem.“
Čo s foťákom v rukách dnes vo svete hľadáte?
Nesnažila som sa vytvárať fotografie krásne, oku milé, skôr som sa pokúšala a stále pokúšam nájsť objekty zabudnuté, svetu možno neviditeľné, alebo aj pre niekoho škaredé. Inšpiráciou pre môj objektív bola hrdza, rozpadnuté steny, kladky, obyčajné drôty, siete.
Vtedy vznikla aj vaša najobľúbenejšia fotka?
Áno, jedna z mojich najobľúbenejších, vyjadruje moje vnútorné Ja. Moja trinásta komnata.
Potom prišiel nápad ukázať tie fotky aj iným?
Prišiel nápad zverejňovať svoje fotografie na nemenovanom fotografickom portáli. Našla som tam veľa ľudí, postihnutých takou istou diagnózou, ochotných vyjadriť svoj názor, usmerniť. Radu skúsených fotografov, nezatracujúcich začiatočníkov ako ja, ale schopných psychickej podpory v mojej ďalšej ceste. Kto to číta, azda sa tu nájde. Potešilo ma paradoxne niekedy i to, keď sa moja fotka nepáčila, ale vyvolala debatu ostatných, čo mi potvrdilo, že zaujala.
Už v začiatkoch prišiel okamih pristupovať k fotografii kreatívnym spôsobom?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
