ĽUBIŠA. Hlahol zvonov a smútočná hudba sa vo štvrtok od poludnia rozliehali obcou Ľubiša v Humenskom okrese.
Ľubišania sa na obecnom úrade podpisovali do kondolenčnej knihy, aby si takto uctili svojho najslávnejšieho rodáka.
Prvého prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča.
Posielali mu koláče
„Správu o jeho smrti sme prijali so smútkom. Od včera večera mi telefonovali naši priatelia a rodáci, ktorých správa zasiahla. A nielen ich, vlastne celé Slovensko,“ hovorí starosta obce Jozef Sklenčár (Smer).
„Ráno, hneď po prebudení, sme mu doma venovali prvé naše myšlienky,“ dodáva s neskrývaným pohnutím.
Na predpoludnie ho zamestnali organizačné povinnosti s úpravou kondolenčnej miestnosti, potom ale nastal čas na pohrúženie sa do spomienok.
„Trikrát do roka sme si zatelefonovali. Na narodeniny a na nový rok sme mu vždy posielali pozdrav a prianie. Rodina pribalila pirohy a my trvanlivé koláče, pečivo a vlastnoručne vyrobené ozdoby. Preňho bol pravidelný kontakt s rodiskom nesmierne dôležitý. Tešil sa na každú našu návštevu,“ dodáva.
„Stále sa k nám hrdo hlásil. V posledných rokoch sa jeho vzťah k rodisku ešte viac prehĺbil a upevnil. Vracal sa k nemu v spomienkach. Sme naňho hrdí,“ hovorí Sklenčár.
Na rozlúčku si spolu zaspievali
Pre päťdesiatosemročnú Emíliu Džuganovú je odchod prvého slovenského prezidenta bolestný. Ujo a krstný otec má v jej srdci stále miesto. „Je to mamin bratranec. Sme rodina,“ hovorí.
Kontakt s ujom nikdy neprerušili. „Vždy, keď mal príležitosť, prišiel na návštevu. Aj keď sa stal prezidentom, vždy si na nás našiel čas,“ hovorí pani Emília.
„Bol spravodlivý, svedomitý, čestný, veľký dobrák a dobrý katolík. Nikomu neublížil,“ dodáva.
Veľmi ho, podľa jej slov, trápil nevyšetrený únos syna. „Zhodou okolností sa to stalo v čase svadby mojej sestry. Svadba bola v sobotu. Pôvodne plánoval ostať dlhšie, ale potom za ujom prišla ochranka, že musia odísť, lebo ich sleduje informačná služba. O pár dní mu uniesli syna. Mojej mame zatajil dôvod odchodu, priznal sa k tomu až keď už nebol prezidentom,“ spomína.
„Cítili sme s ním. Vždy nám zdôrazňoval, že nechce nikoho potrestať, ale túži po morálnej očiste a zadosťučinení. Žiaľ, nedožil sa ich,“ dodáva.
Naposledy sa s ujom videli v auguste tohto roka. „Boli sme ho navštíviť. Hoci sa necítil dobre, bol veľmi trpezlivý, vyžaroval z neho pokoj a láskavosť. Na rozlúčku sme si spoločne zaspievali jeho obľúbenú pieseň Kapura, kapura. Naučila som ju aj zvyšok jeho rodiny,“ uzatvára Emília Džuganová.
Ambiciózny a dobrý žiak
Jozef Mríz sú s Michalom Kováčom spolužiaci. Trinásť rokov chodili spolu do školy.
Päť rokov do ľubišskej základnej, tri roky do humenskej meštianky, rok do kurzu a štyri roky do obchodnej akadémie. Spájalo ich aj osobné priateľstvo.
„Hrávali sme futbal. Nemali sme poriadnu loptu, len takú pozošívanú zo starých handier. V lete sme sa chodievali kúpať na Laborec, v zime sme sa sánkovali. Spoločne sme brigádovali, v 48. sme pomáhali pri výstavbe fary. Päť či šesť rokov sme spolu miništrovali,“ spomína pán Jozef.
Budúci slovenský prezident bol podľa jeho slov dobrý a ambiciózny žiak. Ich študentské cesty sa rozišli, keď Kováč odišiel na vysokoškolské štúdiá.
„Včera som sa o pol deviatej zaňho pomodlil. Možno sa stane zázrak a vystrábi sa. Až ráno som sa dozvedel, že v tom čase už bol mŕtvy,“ dodáva pán Jozef.
Ľubišania si u slávneho krajana vážili jeho hlbokú vieru. „Keď som sa ho pri jednej z návštev spýtal, čo odkáže rodákom, odpovedal: aby žili podľa božieho slova. V ňom je obsiahnuté všetko,“ hovorí zástupca starostu Jozef Buršák.
Slovensko čaká štátny smútok, rozhodla o ňom vláda Čítajte Ľubišania sú na prezidenta hrdí
Prezident Kováč je v Ľubiši stále prítomný. Na tabuli hneď pri vstupe do obce ako najslávnejší rodák, na obecnom úrade na fotografiách z jeho pôsobenia vo funkcii doma i vo svete.
V starostovej kancelárii je okrem kníh aj plastika bratislavského hradu, dar od prezidenta, ale aj maturitné tablo z Obchodnej akadémie z roku 1954.
„Zatelefonovala mi naša kontrolórka, že v jednom z humenských bazárov objavila fotografiu maturitného tabla. Je na ňom jej otec aj pán prezident. Neváhal som ani chvíľu, okamžite som nasadol do auta a išiel ju kúpiť,“ vysvetľuje starosta Sklenčár.
Prezident Kováč daroval obci štyri albumy fotografií z jeho pôsobenia a zahraničných návštev. Ľubiša dala vyraziť pamätné mince s jeho podobizňou.
„Obec vlastní dve mince. V blízkej budúcnosti by sme ich spolu s ostatnými predmetmi radi vystavili v pamätnej izbe na úrade. O pána prezidenta sa zaujímajú nielen žiaci humenských škôl, ale aj žiaci z Poľska a iní návštevníci obce,“ uzatvára Sklenčár.
Exprezident Kováč: Vzoprel sa Mečiarovi, s Lexom bojoval desaťročia Čítajte
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
