Rehoľná sestra Stellamaris, Anna Tóthová, vyše dvadsať rokov pracovala s rómskymi deťmi v Snine. Nosí ich v srdci aj v ďalekom Kamerune, kde už druhý rok pôsobí ako misionárka. Aj popri náročnej práci v nemocnici sa aktívne venuje fotografovaniu.
Prečo práve Kamerun?
Prosila som, aby ma poslali na misie do Afriky. Máme misie v Angole a Kamerune. Generálne predstavené určili Kamerun. Bola som šťastná, lebo som túžila ísť do pralesa. Sú tam ťažšie podmienky a je tam menej sestier. Odmalička od deviatich rokoch túžim po Afrike. Snívala som o tom, že budem zdravotná sestra a budem pomáhať malým černošským deťom. Aj preto som tu na Slovensku pracovala v Rómami.
Ako sa realita v misii rozchádzala s vašimi predstavami?
Nič som si nepredstavovala, nič som si nevysnívala. Podmienky som poznala z viacerých dokumentárnych filmov, veď som sa celý život zaujímala o Afriku. Nič ma tam neprekvapilo. Bola som pripravená na všetko. Tamojší ľudia sa mentalitou dosť podobajú Rómom. Sú veľmi čistotní, deti sa chcú vzdelávať, chodia do školy, keď majú na ňu peniaze. Ľudia sú inteligentní a múdri.
A čo iné klimatické podmienky?
Aj s tým som počítala. Neprekvapilo ma ani teplo, vlhko, ani dažde. Búrky sú však veľmi silné. Keď u nás povieme, že leje ako z krhly, je to slabý výraz. Tam prší tak, ako keď je tu povodeň. Všetko buráca, blýska sa, stromy sa kolíšu v silnom vetre. Prší najviac tak pol druha hodiny. Potom vyjde slnko a o hodinu – dve už ani neviete, že pršalo. Úroda rýchlo rastie. Na niekoľko dní zatiahnutá obloha a vytrvalé dažde tam nepoznajú.
Ako vyzerá váš deň v misii? Čo všetko musíte, chcete a stihnete spraviť?
Nemám toľko aktivít ako na Slovensku. Aj pre rečovú bariéru, ale aj preto, že sa sama chránim, aby som všetok čas nevenovala len pracovným povinnostiam. Snažím sa mať viac času pre osobnú modlitbu, pre rozhovor s Bohom, pre komunitu. O trištvrte na šesť máme spoločné modlitby, potom ideme na svätú omšu. Po omši sa rýchlo naraňajkujem a idem do práce na pol ôsmu. V rehoľnej nemocnici pracujem na príjme, do štvrtej, niekedy aj dlhšie. Po návrate domov niečo zjem, navarím si čaj z listov stromu kenkeliba proti malárii. Potom sa modlím, rozjímam, mám adoráciu. O šiestej je čas spoločných modlitieb. Keď mám službu v kuchyni, varím pre domorodé spolusestry, veľmi im chutia palacinky či zemiakové placky. Vtedy času nie je nazvyš. Po večeri prídem do izby okolo deviatej a pomaly sa treba chystať na spánok.
Práca v nemocnici je náročná aj na psychiku. Ako ju zvládate?
Milujem túto prácu. Keď mám nejaký problém, veľmi radi mi pomôžu všetci zamestnanci v nemocnici a spolusestry. Nikdy nie som s problémom sama. Spočiatku som občas aj plakala. Bolo mi ľúto, keď v našej nemocnici niekto zomrel, keď sme človeku nemohli pomôcť a zachrániť ho, lebo nemal peniaze. A ja som mu nemohla zaplatiť. Pomáhame ako sa dá. Keď dobrodinci pošlú nejaké peniaze, dám ich predstavenej, ktorá šéfuje nemocnici, pozná ľudí a odovzdá ich tým, ktorí to najviac potrebujú. Nedá sa to robiť stále a každému. Musela som sa vysporiadať s tým, že sa nedá všetkým pomôcť a všetkých zachrániť, ale modliť sa môžem za každého. Poviem aj príbuzným, aby sa modlili, aj zdravotný personál tak robí. Neraz som bola svedkom, že pri ťažkom pôrode zdravotná sestra objala rodičku a modlila sa s ňou. Ľuďom to veľmi pomáha. V nemocnici nemáme špecifické oddelenia. Niekedy doslova praská vo švíkoch. Žijeme ako jedna rodina. Som tam jediná Európanka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
