HUMENNÉ. Malé príbehy veľkých Humenčanov alebo veľké príbehy malých Humenčanov.
Takto nazvala autorka projektu Mária Mišková z Vihorlatského múzea najnovšie vydanie Miznúceho sveta.
Ide už o piate voľné pokračovanie spomienok a zážitkov Humenčanov zachytené v knižnej podobe hojne doplnené fotografiami z rodinných albumov.
Najnovšiu brožúru slávnostne predstavili za účasti autorov v medzisviatočnom období.
Spracované vlastnou skúsenosťou
„Ponoríte sa do týchto príbehov, pousmejete sa nad nimi, zaslzíte, ale určite vás budú hriať pri srdci,“ predstavila Mária Mišková knihu.
„Príbehy sú vždy spracované vlastnou skúsenosťou ich aktérov. Títo ľudia nie sú literárne činní, ich pohľad na svet je subjektívny. Nejde o historicky verné zachytenie udalostí, iní ľudia ich môžu vnímať rozdielne. Ale práve tým je to prínosné,“ povedala Mišková.
Keď sa pred rokmi pustila do zachytávania a zbierania spomienok na Humenné, ktoré ostalo už len v srdciach a mysliach jeho najstarších obyvateľov, netušila, koľko materiálu nájde.
Ba dokonca aj za hranicami, v Nemecku či ďalekej Austrálii.
Valaškovce, Kudlovce i Podskalka
Piaty Miznúci svet Obsahuje spomienky dvadsiatich ľudí, ktorí sa v meste narodili, žili či ešte stále v ňom žijú.
Dominujú v ňom spomienky na Valaškovce, kedysi samostatnú dedinu, ktorú pre vojenský obvod vysťahovali.
Jej obyvatelia sa museli presťahovať do okrajových častí Humenného. Na budúci rok uplynie osemdesiat rokov od tejto udalosti. Rozpráva o nej aj dobový dokument z roku 1937, ktorý na stretnutí premietli.
„Sestry Novotové Ľudmila, Anna a Mária obohacujú poznanie Valaškoviec o vzácny fenomén ich matky, pôrodnej baby, ktorú mnohí Humenčania poznali a volali naša babička. Aj ja som jej dieťa“ zdôraznila Mišková.
Nechýbajú spomienky na Kudlovce, kedysi samostatnú obec, dnes prímestskú časť. Oživil ich Pavel Mihalík (1939), ktorý sa neskôr stal riaditeľom ZOO v Bojniciach.
Spomienky na vojnu poznačili citlivé vnímanie Kamila Tomka (1933), ktorý sa usadil v Nemecku.
Podskalka spája Starohumenčanov nielen s prostredím obľúbených výletov, ale aj s rómskou osadou.
Osud jej obyvateľov v priereze detstva, mladosti a dospelosti sprítomňujú spomienky rómskeho učiteľa Michala Kaša (1939).
Na dotvorenie citového vzťahu k tomuto prostrediu sú do knihy zakomponované aj spomienky rómskeho insitného maliara Aladára Kureja (1926 - 2001).
Ňižni konec, časť mesta za malou železničnou stanicou, ožíva v spomienkach Valérie Petrunčíkovej, rodenej Čerhitovej (1951).
Najstarším aktérom spomienok je Mečislav Olejáš (1928).
Tak, ako ich porozprávali
„Minulosť nie je to, čo už uplynulo, ale to, čo zásadným spôsobom preniklo do prítomnosti. Osobný vzťah k miestam, ktoré považujeme za svoje, nie z hľadiska vlastníctva, ale ako prejav nášho citového života,“ dodala Mária Mišková.
V záujme zachovania autenticity je zväčša ponechané pôvodné znenie nahrávaných príbehov s minimálnymi gramatickými korektúrami.
V textoch je zachované nárečie, no nie vždy v jeho čistej podobe.
V programe vystúpili členovia Divadla poézie Čiapka a pedagógovia zo SZUŠ TalentUm z Michaloviec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
