Rodák z Novej Sedlice, v siedmich rokoch sa s rodinou odsťahoval do Karvinej. Po svadbe sa usadil v Medzilaborciach.
Štefan Antoňák (64), vyučený zámočník s maturitou so strednej ekonomickej školy, istý čas vo fotografii aj podnikal. Vlani na jeseň vystavoval v Havířove, túto jar vo Vihorlatskej knižnici v Humennom.
„Neuzatváram život. Chcel som dať o sebe vedieť. Stretávam sa s tými ľuďmi, kritizujem ich, tak som im chcel dať priestor, aby mohli kritizovať oni mňa,“ hovorí o kolegoch z fotoklubu Reflex, ktorí mu pomáhali výstavu inštalovať.
V 83. roku ste skončili Ľudové konzervatórium v Ostrave u Bořka Sousedíka.
- Pamätám si jeho prvú vetu pri otváraní ročníka. „Koho fotografovanie baví, teší, má z fotografovania radosť, môže odísť,“ povedal. Nikto zo 68 poslucháčov neodišiel. „Tí, čo ostali, budú s tým mať iba problémy,“ dokončil myšlienku. Skončilo nás sedem. Odtiaľ som išiel do novín ako redaktor športu. Odvtedy fotím stále. V 87. roku som vyhral celoštátnu súťaž amatérskej fotografie Amfo.
Máte teda s fotografovaním problémy?
- Mám. Niečo vyfotím a stále mi tam niečo prekáža. Vyložene šťastný som nebol ani z jednej fotky. Keď si hladný, vrhneš sa na jedlo bez rozmýšľania. Keď si sýty, začneš vymýšľať: chýbajú ti servítky, prekáža ti, že si nemáš kde umyť ruky. Nehrnieš sa do jedla, všímaš si „estetiku“ naokolo. Prvý pohľad je z hladu. Je to prípad všetkých fotografov.
Ste „hladný“ fotograf?
- Nie, ja si počkám. Či mi to isté bude rovnako chutiť aj vtedy, keď už budem sýty. Fotografovanie je mojím vzdorom voči všetkému „krásnemu", voči všetkému odpornému. Na fotografiách mám rozpísané príbehy, ktoré by sa mali „čitateľa“ dotknúť, mali by ho nahnevať, potešiť, mali by ho uviesť do stavu pokoja, pohody, mali by ho rozplakať alebo rozosmiať. Pokiaľ sa nič z toho nestalo, potom „čitateľ“ nebol pri čítaní fotografie dostatočne sústredený, alebo sa ho obsah príbehu nijako netýka.
V minulosti ste túžili stať sa reklamných fotografom.
- Sníval som o tom, ale reklamná fotka ma nenadchla. Za čias socializmu bola väčším adrenalínom ako teraz. Vtedy bolo málo reklamných fotografov, len 12 pre celé Československo. Modeliek bolo šesť. Robili sa špičkové veci so špičkovou kvalitnou technikou. Potom nastala devastácia reklamnej fotografie, keď ju začal robiť kadekto.
Čo radi fotografujete?
- Mám rád portréty. Musí byť na ne pripravený fotograf, aj človek, ktorého chcete fotiť. Musíte komunikovať s človekom, musíte sa mu dostať pod kožu. Pokiaľ som ho vyfotil len povrchne, neurobil som portrét. V dobe utopického socializmus po fotografoch chceli, aby fotografovali veselé a rozžiarené tváre ľudí, aby spoluvytvárali dojem, ako sa v socialistickej spoločnosti šťastne žije. Dnes v dobe utopického kapitalizmu tiež treba vytvárať radosť a veselosť, vraj, aby sa nešírila negatívna energia. Fotograf preto musí potierať svoje pocity a vystavovať na obdiv obrazy prehnaného nadšenia, vzrušenia, opojenia, vynikajúcej nálady. Dnes sa fotia ľudia mimoriadne šťastní, usmiati, veselí. V skutočnosti ale nevieš, čo naozaj prežívajú. Obalamutia ťa úsmevom, ale ty sa k nim nedostaneš.
Čierno-biela alebo farebná? Riešite túto dilemu?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
