HUMENNÉ. K impozantnému rušňu Sergej, ktorý zahviezdil v hollywoodskom filme Mierotvorca (Peacemaker), pribudol v týchto dňoch v humenskom rušňovom depe parný rušeň Ventilovka.
Zašlú slávu z čias nakrúcania povstaleckého filmu Deň, ktorý nezomrie, mu prinavrátia nadšenci z Podvihorlatského železničného spolku.
Túžili po parnom rušni
Parný rušeň s ventilovým rozvodom, železničiarmi prezývaný Ventilovka, objavili členovia Podvihorlatského železničného spolku v zbierkach Múzejno – dokumentačného centra (MDC) v Bratislave.
„Vďaka dobrej spolupráci s centrom a nadšeniu našich železničiarov sa nám podarilo dostať rušeň do opatery,“ hovorí predseda spolku Dominik Drevický.
Na misku váh humenských nadšencov sa pri rozhodovaní priklonil aj fakt, že zo zanedbaného a zdevastovaného rušňa Sergej spravili vlani skutočnú hollywoodskú hviezdu.
„Ukázali sme, že dokážeme urobiť kus poctivej práce. Túžili sme získať do opatery parný rušeň. Hlavne dvaja naši členovia Ivo Bogdan a Alexander Kanišak,“ dopĺňa Drevický.
Išli takmer krokom
Rušeň Ventilovka dorazil do humenského rušňového depa pred druhou hodinou v noci.
Cesta z Bratislavy do nového domova mu trvala dlhých 19 hodín.
Po koľajniciach ho pritiahol Sergej.
„Na rušni chýbajú ojnice, teda dlhé železné tyče, ktoré sa pohybujú s kolesami. Museli sme ich demontovať. Najdlhšie z nich sú také ťažké, že šesť statných chlapov malo čo robiť, aby ich naložili na vozeň,“ vysvetľuje Drevický.
Transport sa pohyboval rýchlosťou maximálne 50 kilometrov za hodinu.
Bolo treba pravidelne kontolovať a premazávať ložiská, tiež technický stav parného rušňa.
Objavil sa vo filme
Rušeň vyrobili v roku 1944 vo viedenskom Floridsdorfe v Rakúsku. Premával hlavne na západnom Slovensku na tratiach s ľahším zvrškom.
„Je to tiež filmová hviezda slovenského formátu. Zahral si v povstaleckom filme Deň, ktorý nezomrie. Pred natáčaním získal opancierovanie a maskovací náter,“ zdôrazňuje predseda Spolku.
Po nakrúcaní rušeň dočasne skončil ako pamätník SNP medzi železničnou stanicou a hradom vo Zvolene.
Musí na koľajnice
Humenskí železničiari sa na nový prírastok už tešia. Musia ho dať dokopy a prevádzkovať ho.
V praxi to znamená stovky, ba tisícky dobrovoľníckych brigádnických hodín.
„Musíme ho kompletne rozobrať. Najdôležitejšou a najnákladnejšou časťou bude tlaková skúška kotla. Bude treba skontrolovať a opaviť parný stroj, vymeniť všetky plechy, skontrolovať rozvody,“ vyratúva Drevický.
„Pesimistický odhad prác sú tri roky. Ale keď vidím odhodlanie našich chlapcov, možno sa na ňom povozíme už o dva roky,“ dodáva.
Bude to fuška
Alexander Kanišak takmer celú cestu z Bratislavy do Humenného strávil v rušni.
Na zhrdzavenú kopu šrotu pozerá s úľubou, ale veľký optimista nie je. Ventilovke dáva päť, ba možno až šesť rokov na opravu.
„Sme síce železničiari s riadne veľkou úchylkou, ale tu len nadšenie nestačí. Parný rušeň je poriadne fuška,“ hovorí.
V jeho hlave už sídli plán, ako postupovať, i konečná podoba mašiny.
Domov hviezd
Mať pod patronátom filmové hviezdy je podľa Dominika Drevického záväzok. Aj aj šikovný marketingový ťah, ktorý treba využiť.
„Priviedlo nás to na myšlienku spojiť tohtoročný Deň železnice s motívom tzv. HEllywoodu. Uvídíme, čo ďalej s hviezdami. Určite vyhlásime zbierku na záchranu ventilovky. Každé euro sa zíde,“ uzatvára.
Ventilovka
Parný rušeň 431.014, dvojvalcový dvojčitý tendrový parný rušeň na prehriatu paru a ventilovým rozvodom parného stroja pre miestne železnice s najľahším zvrškom, vyrobili v roku 1944 vo Floridsdorfe s výrobným číslom 16 084.
Slovenské železnice si ho spolu s ďalšími 14 rovnakými rušňami objednali 12. decembra 1941.
Stroje boli dodané v máji a júni roku 1944. Desať prakticky rovnakých rušňov bolo Slovenským železniciam dodaných už v januári a februári 1942.
K dvadsiatim piatim slovenským rušňom pribudlo po roku 1945 ďalších 6 pôvodne rakúskych lokomotív.
V slovenskom prostredí boli zaujímavé najmä ventilovým rozvodom parného stroja súst. Lentz.
Rušne tohto typu boli prevádzkované predovšetkým v depách Bratislava hl. (najmä trať Zohor – Plavecký Mikuláš), Trenčianska Teplá (trať Nemšová – Lednické Rovne) a Zvolen (strojové stanice Lučenec, Tisovec, depo Fiľakovo, Brezno) až do začiatku 70. rokov 20. storočia.
Rušeň, ktorý je v Humennom, začiatkom 70. rokov 20. storočia uložili v strojovej stanici Tisovec ako mobilizačnú zálohu.
V súvislosti s natáčaním filmu Deň, ktorý nezomrie bol upravený opancierovaním a po skončení filmovania bol od marca 1975 ako súčasť imitácie povstaleckého pancierového vlaku SNP uložený na pomník medzi železničnou stanicou a hradom vo Zvolene.
Rušeň bol po dlhodobom odstavení v rušňovom depe Vrútky v roku 2010 presunutý do depozitára MDC Bratislava východ.
ZDROJ: www.mdc.sk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
