HUMENNÉ. Čirlatuno dživipen, teda Niekdajší život, je názov výstavy starých rodinných fotografií v Dome motlitby v osade Podskalka.
Organizátori Elena Cinová a bratia Kudráčovci z Občianskeho združenia Róm Podskalky chceli prostredníctvom fotografií a spomienok najstarších obyvateľov osady zachytiť to, čo spolu s ľuďmi odchádza nenávratne do minulosti.
Osada žila bohatým životom
Rómska osada Podskalka patrí medzi najstaršie na Slovensku. Vznikla pravdepodobne okolo roku 1890 tri kilometre od mesta.
Zaujímavosťou bola zvonica, ktorá už dnes nestojí. Stredoeurópskou raritou je cintorín v jej blízkosti, ktorý sa samospráva snaží zlegalizovať.
Dnes v osade žije približne 1 700 obyvateľov.
„V osade bolo čisto a poriadok. Pracoval tu dobrovoľný hasičský zbor, červený kríž, spolok žien. S deťmi sme nacvičovali kultúrne programy, chodievali sme do školy v prírode,“ spomíma bývalý učiteľ Michal Kašo.
Vychoval niekoľko generácií detí z osady. Pre jeho prirodzenú autoritu a veľký kus vykonanej práce sa v osade teší rešpektu, obľube a úcte. Práve jemu pripadla česť výstavu otvoriť.
Zachovať pre ďalšie generácie
Myšlienka pripraviť výstavu starých fotografii z osady vznikla pred tromi mesiacmi.
„Navštívili sme Michala Kaša, učiteľa na dôchodku, ktorý nám poskytol množstvo vzácnych historických informácií o živote v osade. Boli sme nadšení a hlavou nám okamžite začali víriť myšlienky, ako tieto informácie zanechať pre ďalšie generácie,“ hovorí Elena Cinová, brekovská rodáčka, ktorá pracuje v Metodicko – pedagogickom centre v Prešove.
Nadšenci začali obchádzať obyvateľov osady a hľadať staré fotografie.
„Oslovili sme najstarších žijúcich obyvateľov osady, ktorí nám ochotne vyrozprávali svoje príbehy. Prepis dvojhodinového rozhovoru sme spracúvali do písomnej podoby aj päť hodín,“ hovorí.
Spomienky na svoje životy ponúkli Klára Tokárová, Oľga Kurejová a Emil Tokár.
Spomienky boli úžasné
Elena Cinová sa históriou Rómov zaoberá už vyše 23 rokov.
„V odbornej literatúre je veľmi málo záznamov o osade. Výstava je príležitosťou zachytiť niečo, čo tu už možno o rok nebude. Rómovia neuchovávajú rodinné fotografie tak ako majorita. Mnohé tie najstaršie boli poprelamované, poškodené,“ hovorí.
Výpovede najstarších obyvateľov osady ju dojali. Najmä rozprávanie Oľgy Kurejovej.
„Bolo to niečo úžasné. Pani Oľga voľakedy pracovala v škole a na národnom výbore. Dnes je nevládna, už len leží. Má jasnú myseľ a množstvo spomienok. Spod vankúša vytiahla viazanú knihu, jej čítaním si kráti čas,“ dodáva.
Rozhovory zaujali aj deti. „Poslali sme ich domov s úlohou, aby vzali mobil a vyspovedali svojich starých rodičov. Aby ich nechali voľne rozprávať a spomínať. Na druhý deň nahrávky prepísali. Za odmenu deti pocestujú do Osvienčimu,“ uzatvára.
Aby boli hrdí
Peter Kudráč plánuje výstavu i spomienky obyvateľov osady rozšíriť. „To najstaršie máme v rukách. Budeme však bádať ďalej. Nová generácia o histórii osady vie málo,“ hovorí.
Jeho veľkým vzorom je učiteľ Michal Kašo. Peter by bol rád jeho nasledovníkom.
„Pre osadu urobil kus práce. A nielen on. Žil tu aj insitný maliar Aladár Kurej. Jeho syn Milan písal básne. Chceme, aby mladí ľudia o nich vedeli a boli na nich hrdí,“ hovorí mladý aktivista.
Spolu s bratom Alexom postupne získajú dôveru miestneho obyvateľstva. Okrem rôznorodých aktivít pre deti a mládež, plánujú pripraviť akcie aj pre strednú a staršiu generáciu.
Výstavu by rád ukázal aj majorite na medzinárodnom filmovom festivale Jeden svet a v osade jej našiel stále miesto.
Pracoval od svojich štrnástich rokov
Emil Tokár sa narodil v roku 1940. „Pracoval som po stavbách od svojich štrnástich rokov. Otec zomrel v koncentračnom tábore. Musel som pomáhať rodine,“ hovorí.
Štyridsaťdva rokov odpracoval v Okresnom stavebnom podniku. „Robili sme v Prahe, Liberci, v Ostrave. Riaditeľ vyberal tých, ktorí vedeli a chceli robiť,“ spomína.
Hoci sa nijakej stavebnej profesii nevyučil, poradil si s každou robotou na stavbe.
„Nemal som možnosť študovať. Všetko som sa naučil priamo v robote. Mal som ochotu učiť sa. S Balogom z Podskalky sme boli najlepšia partia Rómov v Humennom. Robili sme poctivo a kvalitne. Neboli sme žiadni lajdáci. Každý rok nás vyznamenali, dostávali sme odmeny. Menej sme vtedy zarábali, ale boli sme skromnejší. Nič nám nechýbalo,“ hovorí Emil Tokár.
S manželkou mal päť detí, štyri dcéry a jedného syna. „Vychoval som ich tak, ako som bol zvyknutý z domu. Aby pracovali, slušne a čestne žili,“ dodáva.
Súčasný svet je podľa neho iný. „Dnes nemôžete nikomu nič rozkázať, nikoho na nič upozorniť. Už o pol piatej ráno vstávam a zametám dvor. Keď iných upozorním, aby robili poriadok, hnevajú sa,“ hovorí.
Mladým odkazuje, aby sa starali o svoje rodiny, nepili a pracovali.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
