HUMENNÉ. Dva spomienkové kamene Rozálii a Adolfovi Raabovcom, tzv. stolpersteiny, umiestnili v piatok podvečer do dlažby pred mestským úradom pod tabuľu humenským židovským obetiam holokaustu.
Dlažobné kocky nezabudnutia vsadil do dlažby nemecký umelec Gunter Demnig.
Humenné sa tak stalo po Bratislave, Prievidzi a Košiciach ďalším mestom na Slovensku, kde si takýmto spôsobom pripomenuli pamiatku tých, ktorí neprežili hrôzy koncentračných táborov.
Symbolické miesto
S návrhom osadiť v meste upomienkové kamene prišiel Jiří Mimránek z Havířova – Životíc.
Pôvodne zamýšľal urobiť tak na uliciach Osloboditeľov a Lipovej, v miestach, kde kedysi jeho príbuzní bývali.
Keďže ich domy na týchto uliciach už dávno nestoja, poslanci schválili umiestnenie kameňov do chodníka pod pamätnú tabuľu obetiam holokaustu, ktorú na budove mestského úradu odhalili v roku 2000.
Tam v minulosti do roku 1976 stála synagóga.
„Je to symbolické miesto. V týchto miestach Hlinkove gardy sústreďovali internovaných židov. Prvými obeťami transportov do Popradu bolo 17 židovských dievčat a žien, medzi nimi aj Edita Grosmanová, neskôr manželka humenského rodáka Ladislava Grosmana,“ povedal Juraj Levický, predseda Židovskej komunity v Humennom.
V meste žilo približne 2500 židov, 2200 počas vojny transportovali, vrátilo sa len 170 ľudí.
„Trpeli len preto, že boli židia. Nikomu neubližovali a roky žili v symbióze s ostatnými obyvateľmi Humenného. Nesmieme na nich zabudnúť,“ dodal Levický.
Kameňov bude podľa jeho slov pribúdať. Nachystané sú už ďalšie štyri.
Doma o rodine nehovorili
Prarodičia Jiřího Mimránka Rozália Raabová, rodená Adlerová, a Adolf Raab bývali na Ulici osloboditeľov.
„Dedko bol klampiar, babička v domácnosti. Mali päť detí, jedného syna a štyri dcéry. Nikdy sme o nich doma nehovorili. Mama sa rozpakovala o nich rozprávať a my deti sme nemali odvahu na čokoľvek sa pýtať,“ povedal Mimránek.
Po predkoch pátral na matrikách, v štátnom archíve na Slovensku a v Nemecku v Alorsen.
„Dozvedel som sa, že tu žili, že ich odsunuli do Popradu a odtiaľ v roku 1942 deportovali do Majdaneku, kde zahynuli,“ povedal.
V koncentračnom tábore zomreli prarodičia Raabovci a ich syn Izidor s celou svojou rodinou.
„Z rodiny sa zachránili tí, ktorí ušli pred vojnou do Ameriky, teta, ktorá sa schovávala v Brekove, v Poprade a moja matka, ktorú s otcom v 38. odsunuli na Moravu, kde sa otec narodil. Tam ju zachránili dobrí susedia,“ doplnil.
Osadiť stolpersteiny na pamiatku prarodičov pokladá za svoju „povinnosť“.
„Po ľuďoch, ktorí zmizli v nenávratne, by mal zostať aspoň malý kameň. Je to odkaz pre ďalšie generácie,“ dodal.
Svatuškovci ukrývali židovskú rodinu
Osadenie stolpersteinov a pietnu spomienku si nenechala ujsť Humenčanka Irena Banková, rodená Svatušková.
V časoch deportácií mala dva roky. Len z rozprávania rodičov vie, že vo vlastnom dome zachránili židovskú rodinu Davidovičovcov.
„Otec v kuchyni pod stolom vyhĺbil priestor, kde mohli sedieť. Nosili im tam jesť. Neviem, ako dlho tam boli,“ hovorí.
„Rodičov niekto udal. Keď prišli gardisti, mama prala. Davidovičovci boli v kuchyni a schovali sa za dvere, ktoré sa mama ponáhľala gardistom otvoriť a zastala pri nich. Správala sa sebaisto a nebojácne. Hovorila im: Mám šesť detí, kde by som mohla schovávať židov, veď to nie je ihla, aby sa to dalo! Gardisti usúdili, že keď sa nebojí prehliadky domu, nikto sa v ňom neukrýva a odišli. Okolo domu však hliadkovali celý deň, až do večera,“ dodala.
Davidovičovci odišli potom do Maďarska, Bratislavy a neskôr do Austrálie.
Deti sa zachránili, so Svatuškovcami udržiavali kontakty.
Svatuškovci dostali ocenenie Spravodliví medzi národmi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
