Humenčan Michal Kirschner (77) si život bez pobytu v prírode nevie predstaviť.
Vášnivý milovník turistiky, aktívny značkár a zapálený amatérsky historik už 55 rokov značkuje turistické chodníky.
K turistike a značkovaniu ho priviedla láska k prírode. Tú zdedil. Od otca lesníka.
Rodák z Hnúšte-Likiera sa do Humenného prisťahoval s rodičmi v '47. roku.
„Bývali sme na Mlynkách. Počas vojny nás vyhnali do Nemecka. Boli sme v Děčíne, v Bardejove u tety, potom v Stakčíne,“ spomína.
„Bol som neposedný chlapec. Pamätám si, keď sme bývali v Stakčíne, otec ma naložil do Tatry 111 a odviezol do Runiny. Tam som bol celý deň v lese. Veľmi rád som chodieval do lesa. V Humennom sme bývali v Handrixe. Nebolo tam žiadnych domov, len lúky a les. Celé dni som chodil po lesoch a nestretol som živého človeka. Handrix som mal celý zlietaný,“ hovorí.
„Starý pán Babič ma večer brával do lesa sledovať ako tiahnu sluky, často sme boli spolu. Mal kravku, včely,“ hovorí.
Prešiel takmer celé Slovensko
Láska k prírode sa po vojenčine a vysokoškolských štúdiách ešte viac prehĺbila. Ako učiteľ na základnej škole využil každú voľnú chvíľu.
Slovenské pohoria má v nohách takmer všetky až na malé výnimky.
„Okrem Vtáčnika, Tribeča, Javorníkov. Bol som v Malých i Bielych Karpatoch, v Západných Tatrách, Veľkej a Malej Fatre, v Nízkych Tatrách, Bukovských vrchoch, vo Vihorlate,“ vyratúva.
„Slanské vrchy som prešiel celé s priateľom Jaroslavom Skružným. Od Ruskej Novej Vsi až po Michaľany, dokopy 120 kilometrov, išli sme na etapy, trvalo nám to niekoľko dní,“ hovorí.
Na mnohé miesta sa dostal vďaka kontrole práce značkárskych kolegov z iných regiónov.
„Robieval som revízie turistických chodníkov. Voľakedy som bol veľmi aktívny, teraz už menej. Platí, že vždy ideme do kraja mimo našej pôsobnosti, aby sme objektívne zhodnotili prácu kolegov značkárov. Tak som prešiel napríklad Kremnické vrchy, Malú Fatru, z Dobšinského kopca po Bankov pri Košiciach. To bola štreka! Pracovali sme na etapy. Skontrolovať sme museli nielen hlavné, ale aj bočné chodníky. Súčasťou práce sú písomné záznamy a fotodokumentácia. Je to pekná robota, ale dosť namáhavá. Papierovačky nemám rád,“ vysvetľuje.
Na konte má 1600 kilometrov
Michal Kirschner so smiechom hovorí, že za vyše polstoročia značkovania turistických chodníkov dosiahol „vrchol blaha značenia,“ čo znamená, že v kariére dosiahol absolútny vrchol – stal sa inštruktorom.
„Mám všetky odznaky značkára – žltý, zelený, modrý aj červený,“ hovorí.
Bol pri značení najstaršieho povojnového žltého chodníka s číslom 8713 z Humenného cez Petočovú na Brestov.
Na konte má vyznačkovaných už približne 1 600 kilometrov.
„Predvlani som značkoval Stužicu. V tomto roku pôjdeme do Polonín zase, lebo treba urobiť hrebeň aj zelenú značku. Tento týždeň som robil chodník 2812 Humenné – Jasenov, predtým z Porúbky až po Jasenovský hrad,“ vymenúva.
Vlani odovzdal predsedníctvo v komisii značenia kolegovi Alexandrovi Daňovi.
„Už som len obyčajný značkár,“ hovorí.
Všade pekne, doma najkrajšie
Turistika ho zaviedla aj do cudziny, na Ukrajinu a do Rumunska. Túto krajinu považuje za ozajstný turistický raj.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
