Historik Martin Drobňák sa dejinám prvej svetovej vojny venuje už vyše 15 rokov. Je spoluzakladateľom Klubu vojenskej histórie Beskydy, pracuje aj na obnove vojnových cintorínov a podieľa sa na vytváraní zoznamov padlých vojakov. Vlani ho vyznamenal vysokým štátnym vyznamenaním maďarský prezident.
Odkedy vás zaujíma vojenská história?
– História ma zaujímala odmalička. Prvotný dotyk s ňou bol, ako u každého dieťaťa, cez vojnové filmy, memoáre bývalých veliteľov. Pochádzam z Hudcoviec, ako deti sme každú voľnú chvíľu trávili vonku, behali sme s puškami po lese a hrali sa na vojakov, jazdili na bicykloch. Počítače ešte len začínali. Záujem o vojenskú históriu sa u mňa prehlboval, veľa som čítal. Profesionálnejšie som sa tejto téme začal venovať až na gymnáziu. Rozhodol som sa zapojiť do stredoškolskej odbornej činnosti. Zhodou okolností vtedy začínal učiť na gymnáziu, dnes už môj kolega, Radoslav Turik, ktorý bol vedúcim práce. Vybrali sme si vtedy pre nás neznámu tému vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny.
Prečo?
– Veľký podiel na tom mala náhoda. Na základnej škole bol mojím učiteľom Ivan Mjachký. Pochádzal z Radvane nad Laborcom. Téma prvej svetovej vojny mu bola blízka a navrhol mi, aby som sa ňou zaoberal. O prvej vojne som nevedel nič. Požičal mi prvé knihy a pustil som sa do štúdia. S Radoslavom Turikom sme sa vybrali do múzea za Vasilom Fedičom, ktorý nás povzbudil, že ide o dobrú, neprebádanú tému. Odporučil nám literatúru. Neskôr sme sa vybrali do terénu pozrieť sa na cintoríny. Ostali sme v miernom šoku. Miesta, na ktorých boli pochované stovky ľudí, vôbec nevyzerali ako pietne. Zarastené, zanedbané, bez označenia. To náš záujem ešte viac prehĺbilo. Navštívili sme tiež vojenské múzeum vo Svidníku. Pracoval tam dnes už nebohý Igor Slepcov. To bol ďalší človek, ktorý nám veľmi ochotne pomohol a ako prvý nás nasmeroval na archívny výskum. Ukázal nám prvé archívne dokumenty, ktoré sa vojnovým cintorínom venovali.
S prácou ste zožali veľký úspech, však?
– Vyhrala celoslovenské kolo. Mali sme pocit, akí sme super a jedineční. Cítil som sa ako majster sveta. Mal som archívne dokumenty, nik iný ich nemal. Prácu ako jednu z dvoch odporučili na prehliadku do Česka. Tam prišlo prvé vytriezvenie aj prvá kritika. Upozornili nás, že sme mali viac bádať a pracovať s archívnymi materiálmi. Znovu sme mali šťastie na ochotných ľudí. V bratislavskom archíve sme narazili na riaditeľa Jozefa Bystrického, ktorý nám dovolil využívať archív bezplatne. Pre mňa ako študenta a pre Turika ako začínajúceho učiteľa to bola neoceniteľná pomoc.
Tu treba hľadať počiatky zrodu Klubu vojenskej histórie Beskydy.
– Áno, potrebovali sme cestovať, získať peniaze. Uvedomili sme si, že bez toho, aby sme to poňali inštitucionálne, sa nepohneme. A tak sme v roku 2004 založil klub.
Históriu ste vyštudovali na Prešovskej univerzite.
– Počas štúdia výskum ďalej pokračoval. Pravidelne sme navštevovali Vojenský historický archív v Bratislave. Výsledkom boli tri publikácie Mementá prvej svetovej vojny, ktoré mapovali vojnové cintoríny na severovýchodnom Slovensku. Znova sme mali šťastie na stretnutia. Náhodou sme narazili na humenského rodáka Matúša Korbu, ktorý sa síce ako amatér, ale veľmi profesionálne venoval vojenskej histórii a priamo sa zapojil do nášho výskumu a v publikáciách figuruje ako spoluautor. Výhoda bola, že Matúš chodil do zahraničia a mal skúsenosti s rôznymi grantmi a zaškolil nás, ako zháňať peniaze na našu činnosť. Uľahčil nám prvú cestu do archívu vo Viedni. Dodnes intenzívne spolupracujeme. Mali sme cieľ a išli sme za ním.
Cítili ste sa ako priekopníci, ako taký Indiana Jones, že objavujete neobjavené?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
