HUMENNÉ. Do Humenného, na druhý koniec vtedy ešte spoločnej republiky, prišiel Pavel Rangl vojenčiť.
Po rozdelení Československa je teraz doma cudzincom.
S českým občianstvom a materinským jazykom, ktorý stále používa, hoci východniarčinu má v malíčku.
„Môj domov je tam, kde mám svoju rodinu,“ hovorí manžel, otec a dedko.
Na koniec sveta
Pavel Rangl (61) pochádza zo Šumavy, z kraja s nadmorskou výškou 800 metrov nad morom a zimou ako v ruskom filme.
S rodičmi a súrodencami vyrastal na samote. V štrnástich odišiel na strednú školu. Vyučil sa za mechanizátora poľnohospodárskych strojov.
Po škole musel narukovať. Do Humenného.
„Vtedy som to tak neprežíval, že idem na druhý koniec republiky. Na škole som hrával na gitaru v kapele, stále sme boli na cestách. Doma som sa zastavil raz do mesiaca v nedeľu na pár hodín, ako sa hovorí, dať mame pusu a vymeniť si bielizeň. V lete sme splavovali rieky, stále som sa kdesi túlal. Bol som samostatný, zvyknutý postarať sa sám o seba. Vedel som, že si musím vojnu odkrútiť, bolo mi v podstate jedno, kde. Bol som mladý,“ hovorí.
Aj na vojenčine muzicíroval
V Humennom nikdy predtým nebol.
„Z vlaku vystúpila kopa chlapcov, polovica opitých. V kasárňach mi ostrihali vlasy, nosil som ich dlhé po plecia ako správny bigbiťák. Vystrihaní a v uniformách, ani sme sa navzájom nespoznávali,“ spomína.
V rámci záujmovej činnosti fungovala v kasárňach kapela, začal v nej hrávať.
„Chodievali sme po súťažiach po celej republike. Hrávali sme na svadbách, zábavách, plesoch, karnevaloch pre deti. Mali sme výborného kapitána Ondejku, spomína ho aj Jožo Ráž, lebo elánisti nastúpili po nás,“ hovorí pán Pavel.
Láska na prvý pohľad
Na prvé stretnutie s Vierkou si pamätá presne, akoby to bolo včera, a nie v roku 1976.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
