HUMENNÉ. Vyšívať, šiť či tkať vedela voľakedy každá žena na Slovensku. Len máloktorá však vedela paličkovať. Zvládnuť jednu z najťažších textilných techník nie je len tak.
„Paličkovanie sa z kníh nenaučíte, potrebujete učiteľa. A odhodlanie,“ hovorí Humenčanka Andrea Kanoczová.
Ona sa paličkovanej čipke venuje už takmer štvrťstoročie.
Kreslenie vzorov
Vyštudovaná právnička pracuje ako mediátorka.
„Mediácia sa nedá robiť online, tak som počas covidovej pandémie prišla o prácu. Navyše ministerstvo bolo toho názoru, že sa online pracovať dá. Ponechalo nás ako strategické povolanie a nemala som nárok na covidové príspevky. Tak som si hľadala niečo iné,“ hovorí.
Pustila sa do kreslenia vzorov.
Pod rukami čipkárky Andrey Kanoczovej vznikajú umelecké diela Čítajte „Počítačový program, podobný tomu, na ktorom sa vyrábajú autá, som zvládla rýchlo. To je všetko moja dvadsaťročná práca, keď som si zháňala vzory do šuplíka,“ ukazuje vzorník.
Návrat ku koreňom
Kladom covidovej doby bolo, že mnohé svetové múzeá umožnili návštevníkom pozrieť si zdigitalizované zbierky.
„Dlhé roky robím veci na objednávku, ale stále sa vraciam k slovenským čipkám, k pôvodným vzorom. Zistila som, že mnohé zahraničné múzeá majú nafotené čipky, ktoré sa u nás už stovky rokov nerobia. Buď ich tam doniesli Slováci, ktorí emigrovali, alebo počas celosvetových výstav zostali v daných mestách. Podľa nich som začala robiť nové vzory, moderné vzory inšpirované starými, pôvodnými, ale aj repliky starých kútnych plachiet (obdĺžniková textília, ktorá slúžila na priestorové oddelenie šestonedieľky od ostatného priestoru miestnosti v reálnom i magickom zmysle – pozn. red.), čepcov a podobne,“ hovorí Andrea, ktorá si zvolila umelecké meno Anda Kanocz.
„Keď si prezriete knihy o krojoch a ľudovej kultúre odievania, paličkované čipky sú nahradené strojovou, prípadne háčkovanou čipkou. O pôvodných vieme naozaj už iba z kníh alebo zo starých fotografií. Ide mi o to, aby sa zachovalo to pôvodné,“ zdôrazňuje.
Čipka prišla s baníkmi
Paličkovaná čipka sa považuje za jednu z posledných textilných techník, ktoré sa vyvinuli na viacerých miestach západnej Európy v 15. a 16. storočí.
Na územie dnešného Slovenska ju za čias Márie Terézie priniesli nemeckí baníci. Spolu s nimi prišli aj čipkári, ktorí naučili ženy paličkovať.
„Banské nešťastia boli časté, zahynulo mnoho mužov. Rodiny tak prišli o živiteľa, ženy s deťmi živorili. Naučili sa paličkovať. Vytvorili sa mnohé strediská paličkovania v okolí Banskej Bystrice, v Starých Horách, Španej doline, v Kremnici vznikali školy paličkovania, v Prešove je známa solivarská čipka. Týmto spôsobom sa dostávala západoeurópska čipka na naše územie,“ pokračuje Kanoczová.
Hýrili farbami
Málokto vie, že v slovenskom prostredí čipka dosiahla takú rozmanitosť, technickú a estetickú úroveň, akú sa nepodarilo zistiť nikde inde na svete.
„Slovenky si vzory a čipky upravili k svojim krojom. Keď hovoríme o západoeurópskej čipke, väčšinou ju poznáme v bielej alebo smotanovej farbe, niekde v čiernej. Slovenské čipky sú pestrofarebné, rovnako ako výšivky. Prispôsobila sa im aj čipka. Môžeme povedať, že každá slovenská čipka má niekde pôvod vo Flandrách, v talianskych, nemeckých či španielskych čipkách. Tak ako ju poznáme dnes, už by sme veľmi ťažko hľadali pôvodný vzor,“ vysvetľuje.
Čipky sa dedili, dostali sa do zákonov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
