MEDZILABORCE, HUMENNÉ. Rušňovodičom chcel byť od chvíle, keď ho krstný otec ako malého chlapca posadil k sebe do rušňa.
Detský sen sa Medzilaborčanovi Marekovi Leukaničovi (45) splnil až po dvadsiatich rokoch.
Odkedy prvýkrát sedel v rušni
Kým sa kolegovia rušňovodiča Mareka Leukaniča uvoľnene rozprávali vo vagóne Stakčínskej strely, Marek musel byť v strehu a mať oči na stopkách. Jeho úlohou bolo bezpečne ich priviezť z Humenného do Budkoviec a späť.
Partia železničiarov z celého Zemplína sa nedávno vybrala Stakčínskou strelou na pietnu spomienku za šiestich kolegov, ktorí zahynuli pri tragickom železničnom nešťastí pred tridsiatimi rokmi.
„Presne v tento deň mám narodeniny, 45 rokov,“ prezrádza Marek.
Na trati je už symbolických sedem rokov.
„Odmalička som chcel byť rušňovodičom. Odkedy ma môj krstný otec, ktorý bol vtedy rušňovodičom v Prievidzi, vzal 'poviezť sa', nechcel som byť ničím iným, len rušňovodičom. Deti chcú byť raz tým, raz oným. Môj sen bol od prvej chvíle, čo som sa dostal na rušeň, stále ten istý. Očarili ma pohľad z neho, motor, symbióza prírody s technikou. Jednoducho som tomu úplne prepadol,“ spomína.
Rušne zakliesnené do seba, šesť mŕtvych. V Budkovciach spomínali na tragédiu Čítajte V 90. rokoch bola recesia
Niet preto divu, kam smerovali Marekove kroky po skončení základnej školy.
Železničiarsku školu ukončil v roku 1995.
Vtedy prišlo nepríjemné vytriezvenie.
„Zostal som veľmi sklamaný, keď mi povedali, že majú tridsať či tridsaťpäť hotových rušňovodičov a nemajú pre nich prácu. V deväťdesiatych rokoch bola na železnici veľká recesia. Rušili sa trate, prepúšťalo sa. Vtedy sa mi sen rozplynul. Ani som len netušil, čo budem robiť. Nič iné ma nebavilo, len na železnici som veľmi chcel byť,“ hovorí.
Osud ho zaviedol na inú cestu, po ktorej kráčal dvadsať rokov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
