VÝCHODNÉ SLOVENSKO. Humenský železničný vodojem bol pre architekta Maroša Drobňáka súčasťou takmer celého jeho dospievania. Technická pamiatka má pre neho osobitný význam.
„Do Humenného som chodil na základnú aj strednú školu. Keď som tam cestoval autobusom, vodojem nás vítal už z diaľky. Stanicu si bez neho neviem predstaviť,“ vraví.
O budove vtedy nevedel nič, no keďže bola už dlho nefunkčná, často sa zamýšľal, aké by mohla mať využitie.
O niekoľko rokov sa ho pokúsil nájsť pre chátrajúcu stavbu sám.
Prvá stavba, ktorú v meste vidíte
Architekt Maroš Drobňák. (zdroj: archív)O industriálne pamiatky sa začal Drobňák zaujímať intenzívnejšie počas štúdia architektúry v Košiciach.
Počas štúdia sa vo svojich návrhoch venoval napríklad možnosti adaptácie stredovekého hradu v obci Brekov pri Humennom či bývalej kotolne v Bardejove.
Možné využitie železničných vežových vodojemov spracoval vo svojej diplomovej práci.
Drobňák si uvedomuje, že obnova takýchto budov je finančne náročná aj vzhľadom na ich veľkosť. Preto takéto architektonické návrhy zväčša ostávajú len súčasťou diskusie o tom, na aké rôzne účely by mohli slúžiť a na upozornenie, že zväčša chátrajú.
V čase písania diplomovej práce ešte na Slovensku neexistovala žiadna ucelená databáza týchto stavieb. Aj kvôli tomu považoval Drobňák za dôležité venovať im pozornosť. Ako sám hovorí, chcel upozorniť na niečo, o čom sa takmer vôbec nehovorí.
„Sú to zanedbané stavby, no často sú v meste to prvé, čo vidíte, keď do neho vchádzate verejnou dopravou.“
Aj keď vodojemy spĺňajú atribúty technickej pamiatky, mnoho ľudí im podľa architekta nepridáva veľkú hodnotu.
„Máme skôr zaužívané zmýšľanie, že pamiatka je niečo, čo má dvesto alebo tristo rokov,“ konštatuje.
Sú to pozoruhodné diela s históriou. Štát predáva obilné silo, môžu tam vzniknúť byty? Čítajte Zanikali spolu s parnými vlakmi
Keď sa o týchto objektoch s ľuďmi rozprával, zväčša boli prekvapení, o aký typ stavby ide.
Faktom je, že železničné vežové vodojemy predstavujú špecifickú skupinu priemyselných objektov. Tieto stavby sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti železničnej stanice, teda vo výbornej polohe v rámci mesta.
„To naznačuje istý potenciál pre ich adaptáciu na nový účel. Na Slovensku sa nachádza veľké množstvo vežových vodojemov rôzneho typu, architektonickej hodnoty či technického stavu,“ konštatuje Drobňák.
Ich funkcia zanikala približne po 70. rokoch minulého storočia, keď stanice opúšťali parné vlaky.
„V niektorých depách ich stále využívajú ako zdroj technickej či požiarnej vody, ale napríklad v Humennom sa jeho využitie skončilo, len čo prestali jazdiť parné vlaky.“
Väčšina z nich je stále vo vlastníctve železníc a keď ich odkúpi súkromník, je to skôr z dôvodu výhodnej kúpy.
„Ak je s tým spojený aj pozemok, sú za tým často špekulatívne účely,“ konštatuje architekt, ktorý už niekoľko rokov pracuje v ateliéri v českom Znojme.
Vodojemy pre parné lokomotívy
Fungovali tak, že vo vrchnej časti vodárenskej veže bol zásobník vody – vodojem, v ktorom sa počas prevádzky priebežne udržiavala určitá hladina vody.
Z vodojemu boli vytvorené potrubné rozvody k jednotlivým odberným miestam.
Vodu do nich dopĺňali buď potrubím z prírodných zdrojov uložených vo väčšej nadmorskej výške ako bol vodojem, najčastejšie však vodu dopĺňali z prírodných zdrojov pomocou parných a motorových čerpadiel.
Čerpadlá boli uložené buď priamo vo vodárni alebo v samostatnej budove, často vzdialenej.
V menších staniciach väčšinou neboli vodárne vôbec a voda sa do parných rušňov dopĺňala zo studní, v ktorých bol umiestnený ejektor.
Tri rôzne adaptácie
Pre účely spomínanej práce si vybral tri príklady z miest na východnom Slovensku. Spravil tak zámerne, aby demonštroval rôznorodé prístupy k ich adaptácii.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
