Na Humenskom festivale slobody diskutoval o slobode a identite aj JURAJ BUZALKA, známy sociálny antropológ, autor knižného bestselleru Postsedliaci – slovenský ľudový protest.
Svoju účasť na festivale spojil s piatkovým vystúpením na konferencii TEDxHumenné, zameranej na kreativitu ako kľúčový faktor pre úspešný rozvoj osobného, profesijného a spoločenského potenciálu v umení, kultúre, vzdelávaní a technológiách.
„V Humennom sa mi páči, mám tu viacero priateľov. Pozvali ma na TEDx, tak som to spojil s účasťou na sobotňajšej spomienke na námestí,“ povedal.
Prečo treba hovoriť o slobode?
- Určite je vždy potrebné hovoriť o slobode, najmä vtedy, keď svet okolo nás akoby začína spochybňovať základné historické udalosti. Začíname zabúdať, to je aj trochu prirodzené.
O to viac si musíme pripomínať niektoré veci, ktoré stoja v normatívnych základoch spoločnosti. Náš režim v roku 1989 nevznikol akoby nový režim z ničoho nič, ale má nejaké morálne základy, ako napríklad život v pravde. To je dôležité teraz, keď sa spochybňujú základné fakty okolo nás.
Ostnatý drôt rozdelil most na dva svety. Sloboda rýchlo podlieha skaze, odznelo v Humennom Čítajte Vnímate východ Slovenska inak ako zvyšok krajiny? V čom je iný?
- Je to tu trochu iné. Aj zvyšok Slovenska to pociťuje tak, že to tu nemá úplne pod kontrolou a nie celkom tomu rozumie. A možno aj preto sem treba viac a častejšie chodievať.
Súhlasím, že aj v najťažších režimoch sa tu udržala istá miera „samosprávnosti“, nie v administratívnom zmysle, ale v zmysle, že niektoré veci tu jednoducho fungujú inak. Väčšinou zvykneme takúto neoficiálnosť, neformálnosť vnímať podozrievavo, že ide o niečo ako korupciu, rodinkárske väzby a podobne. Takto sa to zvyčajne interpretuje.
Môžeme sa na to však pozrieť aj pozitívne. Je to niečo, čo nám pomáha zvládať krízy. Môžeme sa učiť, ako sformulovať rozvojové projekty práve na základe vzťahov, ktoré tu existujú. Takto vnímam východ.
Myslím si, že východ má budúcnosť. Ak dopadne vojna na Ukrajine tak, ako by mala podľa spravodlivosti, tak východ je nový „klondajk" Európy a bude veľmi výrazne benefitovať zo situácie, keď sa bude obnovovať Ukrajina.
Myslíte si, že archetyp naši a cudzí je na východe silnejší? Napríklad aj v súvislosti s Poloninami, kde by mali z miestnej prírody profitovať v prvom rade domáci a „cudzích“ tam netreba?
- Mám pocit, že tu je aj to „my“ veľmi rôznorodé. Dá sa na to pozerať exkluzívne, že je to pre nás a naše deti, ako tá šibenica, o ktorej píšem v knihe. Zároveň je tu aj množstvo prvkov, ktoré umožňujú miestnu rôznosť. Toho by som sa nebál.
Podľa mňa je to mocensko-ekonomický pokus, nevieme, čo za tým je. Ide o taký modernistický vzťah k prírode. Takto sa zvykli komunisti správať k prírode: zabrať, vydolovať, vyrúbať, použiť. To je pre nás, pre ľudí.
Mám pocit, že teraz panuje k prírode veľká neúcta. Možno sa na to treba pozrieť v tomto kontexte. Ľudia si musia začať brániť svoje dedovské zeme a prírodu okolo seba, lebo podľa mňa je to budúcnosť, niečo, čo nám môže pomôcť adaptovať sa na ekologické problémy, ktoré nás čakajú.
V tomto má východné Slovensko výhodu, o ktorej ešte ani nevie - paradoxne, zaostávanie je výhodou. Je len na nás, či darebákom dovolíme vyrúbať všetko.
Chodievate na východ často? Trúfli by ste si napísať knihu o východniaroch?
- Často sem chodievam. Kedysi som chodieval do juhovýchodného Poľska, pred dvadsiatimi rokmi si pamätám ešte vlak Sanok – Humenné. Absolvoval som túto cestu, bolo to super.
Pre Slováka z inej časti republiky sú východ Košice, Prešov a dosť. Humenné či Michalovce sú veľkou urbánnou časťou Slovenska, kde je toho ešte veľa neobjaveného.
Ak by som to vnímal stereotypne, je to neobjavený východ, ktorý má potenciál a budúcnosť.
Na knihu o východniaroch si netrúfam. Sme trochu opatrní v tom, že to tu nevieme kontrolovať. Nie je to jednoduché, keď nie ste odtiaľto, ťažko sa tu vyznáte. Možno treba opatrne písať o tom, ako si to tu samostatne žije svojím životom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
