Keď vlani 3. júla Michalovčan JÁN DRINKA (19) vytlačil motorku Jawa 50 Pionier z garáže a vydal sa na cestu okolo sveta, nebol to mladícky nerozvážny čin. Odvážny, cieľavedomý „čerstvý“ maturant si náročnú cestu plánoval vyše dva roky. Na kúpu motorky si síce požičal od mamy, v Nórsku sa však snažil zarobiť si na splnenie sna.
Na pionieri prešiel dokopy 51 839 kilometrov v 26 krajinách. Trvalo mu to 501 dní. Domov sa vrátil 14. novembra. Náročnú cestu zvládli obaja, mladý dobrodruh aj 50-ročná motorka. Dokonca s ňou prekonal výškový rekord. Ján sa uchádza o zápis do Guinnessovej knihy rekordov ako najmladší človek na svete, ktorý absolvoval cestu okolo sveta na ikonickom pionieri.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa rodil plán na cestu okolo sveta,
- že nepojazdnú motorku zaplatila mama,
- kam sa vybral na zárobky,
- ako si „upraviť“ motorku,
- kadiaľ viedla cesta,
- ako motorka znášala cestu,
- kde boli ľudia ústretoví,
- či by sa opäť vybral na cestu okolo sveta,
- či ho zapíšu do Guinnessovej knihy rekordov.
Na cestu ste sa vydali ako čerstvý maturant.
Skončil som strednú odbornú školu obchodu a služieb, odbor výživa, ochrana zdravia a hodnotenie potravín. Pre takýto odbor som sa rozhodol v čase, keď som aktívne hrával hokej v mládežníckych kategóriách, dávalo mi to logiku, pretože výživa sa k športu hodí. Chcel som mať znalosti v tomto odbore.
Splnilo štúdium vaše očakávania?
Natrafil som na skvelých ľudí. Pán riaditeľ ma v treťom a vo štvrtom ročníku uvoľnil zo školy na dva mesiace, aby som mohol spolu s letnými prázdninami štyri mesiace pracovať v Nórsku. Už vtedy sa začal rodiť projekt cesty okolo sveta.
U mňa nešlo primárne ani tak o cestovanie. Chcel som navštíviť niektoré miesta, napríklad podtatranskú obec Šuňava, neskôr obísť Slovensko. Sadol som si na motorku a išiel som. Keď som už bol na slovensko-českej hranici, povedal som si, že by bola škoda nejsť aj tam.
Na česko-nemeckej hranici som to už potiahol ďalej do vnútrozemia s tým, že domov sa vrátim cez Rakúsko. To bol prvý väčší výlet. Ešte predtým, hneď ako som získal vodičský preukaz na motorku, vybral som sa do maďarského Tokaja.
Takže cesta do Nemecka bola generálka?
Áno. O rok neskôr, v roku 2021, som išiel na cestu okolo Škandinávie, cieľom bol najsevernejší bod Európy Nordkapp. Dosiahol som ho, prešiel som dokopy 7-tisíc kilometrov. Povedal som si, že keď zvládnem prejsť desaťtisíc kilometrov, mohol by som skúsiť cestu okolo sveta.
Namotivoval ma k nej český cestovateľ a spisovateľ Pavel Suchý, ktorý v roku 2014 dokončil cestu okolo sveta na motorke. Po ceste späť zo Škandinávie som sa s ním stretol, prezrel som si v múzeu jeho motorku. Pri jeho Jawe 350 stáli dve motorky ČZ 125 z 53. roku. V 50. rokoch minulého storočia manželia McDonaldovci z Nového Zélandu na nich obišli svet. Cestovali po svete tri roky, bola to ich svadobná cesta. Povedal som si, že ja to môžem skúsiť na pionieri, keď si ho „trochu“ upravím.
Boli ste študent, nemali ste úspory. Začali ste od nuly?
Presne tak, celý projekt som začal od nuly. Požičal som si od mamy 200 eur, v Bratislave som si kúpil nepojazdnú motorku Jawa 50 Pionier. Cestoval som s ňou vlakom domov, kúpil som jej lístok za 1,50 eura ako na bicykel.
Potom som v osemnástich išiel na zárobky do Nórska, prácu mi dal Čech Jan Nekvapil. Mal som dve práce, ako čašník a chyžná. Stanovil som si cieľ zarobiť za štyri mesiace aspoň desaťtisíc eur. Podarilo sa mi limit dokonca prekročiť. Pozháňal som si aj sponzorov.
Bolo to náročné, bol som maturant, „mladá strela“, nepôsobil som veľmi presvedčivo a dôveryhodne, že cestu okolo sveta zvládnem. Nemal som žiadne meno. Pomohol mi Zemplín veterán klub, ktorého som členom.
Michalovčan Ján Drinka na motorke Pionier prešiel okolo sveta za 500 dní Čítajte Povedali ste, že motorku bolo treba upraviť. Ako?
To bolo to najťažšie a najzložitejšie. Musel som si všetko do podrobností premyslieť. Bol som limitovaný tým, že motorka musí ostať „sériovým pionierom“. Zosilnil som rám, aby som naň mohol zavesiť kufre, motor, spojka a vložka na valci ostali originálne, pridal som len moderné zapaľovanie, aby som si vedel na motorke dobíjať elektroniku, zvýšil som krútiaci moment na valci.
S motorom mi pomohol špecialista na dvojtaktné motory Pavel Hozman. Väčšinu vecí som sa metódou pokus-omyl naučil sám. Bol som samouk, už od štrnástich rokov som si pozeral rôzne videá, čítal som návody. Vôbec som nepochyboval o tom, že to motorka „dá“. Je to dobrý poctivý československý výrobok.
Trasu ste si naplánovali vopred, však?
Zámerom bolo vybavovať si čo najmenej víz, počas plánovania ešte nebol vojnový konflikt na Ukrajine. Potreboval som vízum do Ruska, do južnej Kórey, Kanady a USA som si vybavil víza online. Poistenie mi zabezpečila Slovenská motocyklová federácia, dali mi štatút reprezentanta. Pôvodne som počítal, že urobím 30 - 35-tisíc kilometrov. Vlani tretieho júla som vyrazil na cestu.
S akými pocitmi?
Najťažšie bolo vytlačiť motorku z garáže. Mama ostala doma, do poslednej chvíle neverila, že odchádzam. Plakala. Akosi mi to hlava nebrala, že idem z domu na „dlhé“ vozenie a že sa raz vrátim z opačného smeru. Na námestí už napätie trochu povolilo. Po rozhovoroch s médiami som si však s plnou vážnosťou uvedomil, že vyrážam na cestu okolo sveta a musím ju dokončiť. Prvý deň som došiel na Duklu.
Kadiaľ viedla vaša trasa po súši?
Cez Kaliningrad v Ruskej federácii do Litvy a Lotyšska. Tam mi sponzor poslal rezervných sedem sekundárnych reťazí, zabezpečujú pohon motora na koleso, počas cesty som ich vymenil niekoľkokrát.
Potom som pokračoval z Moskvy po Transsibírskej magistrále cez Kazaň, Ufu, Novosibirsk, Ulan-Ude až do Vladivostoku. Najikonickejší úsek bol Čita – Chabarovsk, ktorý v roku 2010 vyasfaltovali. Úsek je dlhý 2 300 kilometrov, ide o jednu z najmenej zaľudnených častí Ruska. Voľakedy tam boli benzínové pumpy vo vzdialenosti 500 kilometrov, teraz je sieť hustejšia, približne na každej stovke.
Dodržiavali ste časový harmonogram?
Prvý sklz nastal vo Vladivostoku. Potreboval som sa prepraviť spolu s motorkou do Južnej Kórey trajektom. Na to si treba vyčleniť aj dva týždne. V Južnej Kórei bol pobyt podmienený poistením motorky, nechal som tam vari aj 800 dolárov. Bola to neskutočná „pálka". Natrafil som v polovici septembra na štátne sviatky, zdržalo ma to.
Odtiaľ som poslal motorku letecky do kanadského Vancouveru. Prešiel som celé západné pobrežie Spojených štátov, nádherné národné parky, Kaliforniu ako motorkársky raj. Odtiaľ som prešiel do Mexika – storočné kaktusy, púšť. Je to fascinujúca časť krajiny a najmenej obývaná.
Stredná Amerika bola len tranzitom.
Guatemala, Salvador, Honduras, Nikaragua, Kostarika, Panama. Z Panamy do Kolumbie neexistuje spojenie po súši, dá sa prekonať loďou. Plavba vedie pozdĺž tretieho najväčšieho koralového útesu a pozdĺž oblasti Darién, jedného z najzachovanejších dažďových pralesov na svete. Úsek som absolvoval letecky do Bogoty.
Odtiaľ som išiel do Ekvádoru, tam som prekonal rovník. Po pobreží som sa dostal do Peru. Tam už bol suchší vzduch a dýchalo sa mi ľahšie. V trópoch je vysoká vlhkosť vzduchu, je to masaker, bol som stále spotený a prakticky stále mokrý, lebo premočené oblečenie v noci nevyschlo. Noci bez klimatizácie sú prebdené, nedá sa spať, bolo až 30 stupňov, doslova peklo.
Ktoré úseky preverili spoľahlivosť motorky?
Veľkou výzvou bolo prejsť vysoké hory. Každých tisíc metrov nad morom výkon motora klesá o desať percent. V Bolívii som prešiel cestu smrti cez prales, najnebezpečnejšiu cestu na svete. Je úzka, zrázy sú vysoké a strmé.
Prekonal som výškový rekord pioniera. Vyšiel som na opustené lyžiarske stredisko Chacaltaya na ľadovci, položenom vo výške asi 5 200 metrov v pohorí Andy nad hlavným mestom La Paz. Ľadovec sa roztopil, všade boli kamene, prudké stúpanie, motorka dostala poriadne zabrať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
