MORSKÉ OKO. „Všetci si myslia, že o Morskom oku všetko vedia. Nie je to tak, stále je na ňom čo objavovať,“ hovorí ochranár Peter Sabo z Michaloviec, člen Lesoochranárskeho zoskupenia VLK.
Vihorlatskými vrchmi sa zaoberá desaťročia. Netají sa tým, že Morské oko je jeho srdcovkou. „Ako chlapec som po prvý raz prespal v lese práve tam,“ zdôvodňuje.
Nazbieral dostatok materiálu o prírodných a historických zaujímavostiach, o Morskom oku plánuje vydať knihu.
Boli oveľa vyššie
Vihorlatské vrchy sú sopečného pôvodu. Dominantnou horninou je andezit. Sú súčasťou širšieho pásma, pokračujú cez Zakarpatskú Ukrajinu až do Rumunska. Tvorí ich reťazec stratovulkánov, teda skupiny sopiek, ktoré viackrát vybuchli pred 15 miliónmi rokov. Vrchol sopečnej činnosti bol pred 12 až 9 miliónmi rokov.
„Je pravdepodobné, že Vihorlatské vrchy boli oveľa vyššie. Napríklad hrebene Štiavnických vrchov, ktoré sú tiež tvorené stratovulkánom, dosahovali výšku až 4-tisíc metrov. Odvtedy postupne erodovali a stále erodujú,“ hovorí Sabo.
Peter Sabo na besede vo Vihorlatskej knižnici v Humennom. (zdroj: www.humenne.sk)Láva zaliala stromy
Geologickou zaujímavosťou okolia Morského oka a Sninského kameňa sú tzv. stromové jaskyne. Nachádzajú sa v lokalite Janíčkova skala, na turistickej trase od Zemplínskych Hámrov smerom na Tri table.
„Sú to dve diery, jedna nenápadná má šesť metrov, cez druhú sa dá vidieť. Boli objavené v roku 2006 a popísané o tri roky neskôr. Ich pôvod je veľmi zaujímavý. Vznikli počas vyvrhnutia lávy stratovulkánu. Rástol tam les a láva kompletne prekryla stromy. Tie pod ňou zuhoľnateli a postupná erózia drevo odplavila. Jaskyne si zachovali tvar stromov zaliatych lávou,“ vysvetľuje.
Morské oko vo Vihorlatskom pralese navštívili počas leta tisícky turistov aj cyklistov Čítajte Sabo: Máme mladé jazero
Ďalšou geologickou zaujímavosťou je vznik Morského oka. Vzniklo zahataním potoka sopečnou lávou. Zosuv je dlhý asi tri kilometre, široký približne 500 metrov, celý svah je zvlnený, doslova sa posunul. „Hýbe sa aj v súčasnosti,“ hovorí Sabo.
V literatúre sa uvádza, že Morské oko vzniklo pri doznievaní sopečnej činnosti Vihorlatských vrchov.
„Vrchol bol pred deviatimi miliónmi rokov, ale sopečná činnosť sa ukončila pred asi jeden a pol miliónmi rokov. V roku 2021 robili vedci z Karlovej univerzity na Morskom oku paleo-botanický výskum sedimentov. Vŕtali v nich a zisťovali ich vek i vek jazera v očakávaní, že budú pol druha milióna rokov staré podobne ako Ochridské jazero v Macedónsku. Zistili, že jazero má najviac ak desaťtisíc rokov. Podľa zverejnených výsledkov z vrtov sa ukazuje, že Morské oko má asi len štyritisíc rokov. Máme mladé jazero,“ približuje nové poznatky.
Slovenská pošta vydala známku prezentujúcu Chránenú krajinnú oblasť Vihorlat Čítajte Hodnovernosť meraní potvrdzujú aj výskumy v rašeliniskách okolo jazera.
„V lokalite zvanej Hybkaňa namerali vek 12-tisíc rokov. Tu môžete v štyroch lokalitách Kotlík, Podstavka, Hybkaňa a Ďurova mláka vidieť celý proces zazemňovania rašelinísk vo Vihorlatských vrchoch,“ spresňuje.
Turisti tam nájdu rosičku okrúhlolistú, mäsožravú rastlinu, ktoré rastie v rašeliniskách chudobných na živiny. „Rastliny si pomáhajú tak, že dusík získavajú zo živých organizmov,“ dodáva.
Rosička okrúhlolistá. (zdroj: Archív Petra Saba)Hĺbku zmeral český vedec
Morské oko má rozlohu 13,8 hektára. Prvá umelá hrádza bola postavená v polovici 18. storočia, aby jazero mohlo byť využité ako tajch, teda zásobáreň vody pre pohon strojov, pre železiarne v Remetských Hámroch.
„Tým sa zväčšila rozloha jazera, predtým malo len sedem hektárov. V roku 1924 hrádzu prebudovali, už sa nedá ovládať a funguje len ako hladinový prepad vody,“ hovorí ochranár.
V roku 1933 český vedec Karel Kuchař po prvýkrát zmeral hĺbku jazera. Najhlbšie miesta sú pred Kaštielikom, dosahujú 25 metrov. Toto meranie potvrdili spomínaní vedci z Karlovej univerzity.
Zaslúžili sa aj o nové poznatky týkajúce sa rozšírenia buka vo Vihorlatských vrchoch.
„Voľakedy sme sa na univerzite učili, že v dobe ľadovej sa buk u nás nevyskytoval, vo vyšších polohách rástli len smreky a pod nimi duby. Po dobe ľadovej buk 'prišiel' k nám z Balkánu a vklinil sa medzi dubové a smrekové pásmo. Podľa najnovších poznatkov sa javí, že Vihorlatské vrchy a pravdepodobne aj Poloniny boli jednými z refúgií buka počas doby ľadovej. Znamená to, že buk sa tu počas doby ľadovej preukázateľne nachádzal. Je to zdrojová oblasť pre rozšírenie buka na západ od Slovenska. Naše buky pravdepodobne odmigrovali až do Nemecka,“ vysvetľuje Sabo.
Rastú tam buky s obvodom aj 3,5 metra. Prales pri Morskom oku je plný zvláštností Čítajte Vždy bolo Oculus maris
Na informačnej tabuli na Morskom oku je napísané, že sa v minulosti nazývalo Veľké vihorlatské jazero a platí to dodnes.
„Zaujalo ma to a začal som hľadať písomné záznamy o jazere. Našiel som najstarší, ktorý vypracoval Adam Horváth de Palócz z Pavloviec nad Uhom. Tento šľachtic pomáhal polyhistorovi Matejovi Bellovi pri vyhotovení popisu stolíc Uhorska. Je z roku 1730 a píše sa v ňom, že ľudovo sa jazero nazýva Oculus maris, po slovensky Morské oko. Je to dôkaz, že sa takto nazývalo odjakživa. Záznam sa nachádza v archíve v Ostrihome a existujú jeho dva odpisy. V jednom sa slovenský názov nachádza, v druhom nie,“ hovorí Sabo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
