Psychologička SVETLANA KOZMONOVÁ pracuje v Centre poradenstva a prevencie v Humennom. Je súdnou znalkyňou v odbore psychológia. Hovorí, že šikanovanie bolo, je a bude, v rôznej miere sa vyskytuje na všetkých školách. Moderná doba a technológie menia jeho formy aj terminológiu: zo slovníka vypadli slová agresor a obeť. Nahradili ich ten, kto šikanuje a ten, kto je šikanovaný.
Skúsená odborníčka s dlhoročnými skúsenosťami hovorí, kedy by mali učitelia spozornieť, aká je úloha rodičov a v čom je dlh spoločnosti. Odpovedá aj na otázku, či treba o hrozbách na školách hovoriť.
V rozhovore sa dočítate:
- Či je šikanovanie fenomén doby,
- prečo musia učitelia vnímať atmosféru v triede,
- aké sú varovné signály v správaní žiakov,
- čo má robiť rodič,
- či majú školy tendenciu šikanovanie tutlať,
- či treba o hrozbách na školách rozprávať a písať,
- aké hranice zotreli informačno-komunikačné médiá,
- prečo je komunikácia dôležitá.
Je šikanovanie fenomén modernej doby?
Šikanovanie bolo vždy, evidované je už od 15. storočia, nie je to nič nové. Tým, že sa mení doba, pribúdajú rôzne technológie, masmediálne prostriedky a sociálne siete, menia sa aj formy šikanovania. V minulosti ho bolo menej. Bolo zamerané viac-menej na verbálne spôsoby, dnes však rôzne hry, zamerané na zabíjanie, burcujú v deťoch silu a presvedčenie, že keď sa chcem presadiť, uplatniť v kolektíve a zapadnúť do skupiny, musím byť „dobrý“ v duchu hesla: čím som horší, tým som lepší. Šikanovanie bolo, je a bude, menia sa len formy. Myslím si, že teraz sú brutálnejšie. Určite ste zaznamenali ako deti skáču po vagónoch vlakov, venujú sa rôznym adrenalínovým výzvam. Vtedy sa cítia mocné, silné a budujú si sebavedomie týmto spôsobom.
Psychologička: Ak sa dieťa prizná ku klamstvu, rodič by ho nemal exemplárne potrestať Čítajte Dá sa rozpoznať, kto bude šikanovať a kto bude šikanovaný? Podľa akých príznakov?
Nedá sa to tak, že sa pozriem na dieťa a poviem: ten je typický, kto bude šikanovať a ten je typom, ktorý bude šikanovaný. Učitelia môžu pozorovať deti počas vyučovania či triednických hodín, môžu vypozorovať, kto je vodca v triede a ako sa jeho vodcovstvo prejavuje, ktoré deti sú vyvolené, ktoré zavrhované. Treba sledovať celkovú klímu v triede a jedine týmto spôsobom je možné vytypovať si, kto môže byť ten, ktorý šikanuje a ten, kto je šikanovaný.
Dôležité sú rozhovory s deťmi. Keď prídem do školy na besedu, deti veľmi rady rozprávajú, zvyčajne sa diskusia „zvrhne“ na to, že rozprávajú o problémoch v triede, kto je aký. Často sa mi stáva, že skupina detí vypichne jedného, na ktorého sa sťažujú. Keď sa opýtam, či vedia naňho povedať aj niečo dobré, zamyslia sa a vždy niečo nájdu. Niekedy majú učitelia, ktorí nie sú všemohúci, tendenciu deti si „zaškatuľkovať“. Keď sa väčšina detí správa k niekomu odmietavo, tak ho aj učiteľ automaticky berie ako outsidera a nemá tendenciu porozprávať sa s ním a s ostatnými deťmi, prečo ho odvrhujú. Nesnažia sa zistiť dôvod, čím je to spôsobené.
Piatak nakreslil smrť učiteľky. Stredoškolák sa vyhrážal spolužiačke, toho už obvinili Čítajte Faktorov je, zrejme, niekoľko.
Môže to byť spôsobené povahovými danosťami dieťaťa, môže byť introvertné. Ale aj introvert sa pri vhodných podmienkach dokáže primerane svojim možnostiam do debaty zapojiť. Keď je odvrhovaný a priori, nemá snahu zapojiť sa do skupiny a stáva sa akoby potenciálnou obeťou pre tých, ktorí majú tendenciu šikanovať, vyvyšovať sa, posilňovať svoje sebavedomie na úkor jednotlivca alebo celej skupiny. Snažia sa ju ovládnuť, určovať pravidlá a riadiť ju.
Vtedy môže byť chybou učiteľa, že to nezaznamená. Hlavne v nižších ročníkoch veľa záleží na tom, ako učiteľ nazýva žiakov, či nerobí rozdiely. Jednému povie Janíčko, Anička, druhému Samuel, prípadne ho nazve priezviskom. Deti v nižších ročníkoch si to všímajú, pre nich je učiteľ autorita a väzby si utvárajú aj na základe správania sa učiteľa.
Učiteľ by mal spozornieť napríklad aj vtedy, keď dieťa nechodieva na WC cez prestávky, ale len počas hodiny. Netreba naňho kričať, že to mal urobiť cez prestávku, ale zistiť, prečo je to tak. Veľakrát sa stalo, že šikanované deti v škole nejedia, cez veľkú prestávku sedia v kúte. Najprv sa treba porozprávať s dieťaťom, potom s rodičmi, so spolužiakmi. Na druhej strane zase to netreba vždy brať ako bernú mincu, aby učiteľ nevyfabuloval nejaký príbeh o dieťati, uveril mu a bez overenia ho podával ako overený fakt.
Riešila som prípad chlapca, ktorý bol arogantný, ale len vtedy, keď sa naňho zaútočilo. Nikoho nešikanoval, bol skrátka iný ako ostatné deti. Učiteľka si vyfabulovala celý príbeh o rodine, že jeho rodičia sú asi alkoholici. Zhodou okolností som túto rodinu poznala a vedela som, že to nie je pravda. Jednoducho som neverila vlastným ušiam, že mi to podala ako zaručenú informáciu. Keď mu niekto do knihy napísal vulgarizmus, nezisťovala, či je to pravda, bola presvedčená o tom, že to bol on. Bol odsunutý na druhú koľaj a všetko zlé, čo sa v triede udialo, sa pripisovalo jemu.
Ešte raz opakujem, že veľkú rolu hrá školské prostredie a vplyv učiteľa na deti. Zistili sme, že učitelia sa veľakrát zameriavajú na triednických hodinách na to, kto chýba a prečo, deti však potrebujú kontakt, rozhovor aj s cudzími ľuďmi, u ktorých nájdu pochopenie. Učitelia nemajú vešteckú guľu, ale takýmto prístupom dokážu odhaliť a vylúčiť počiatky šikanovania. Úlohu hrá aj genetické vybavenie dieťaťa. Môže ísť o poškodenie mozgu, o hyper alebo hypoaktivitu, rôzne poruchy správania. Potom z toho vzniká šikanovanie, záškoláctvo, agresivita.
Vyhrážal sa, že zabije učiteľku a spolužiakov. Mladík odišiel zo súdu bez trestu Čítajte Čo môžu urobiť rodičia, ktorým na dieťati záleží?
V prvom rade musia dieťaťu venovať všetok voľný čas. Viem, že rodičia majú neraz aj viacero zamestnaní, náročnú prácu, ale musia si nájsť čas. Napríklad aj pri varení sa dá s dieťaťom komunikovať, zapojiť ho do činnosti. Treba umožniť dieťaťu prejaviť svoje požiadavky, nároky, avšak primeraným spôsobom, určiť mu hranice. Dieťaťu treba dať priestor na súkromie, malo by mať svoj kútik, do ktorého rodičia nezasahujú.
Na druhej strane u menších detí je žiaduce, aby rodičia nenásilným spôsobom kontrolovali, čo deti robia, aké programy pozerajú. Nedá sa vytrhnúť dieťa z bežného života a dať ho do vzduchovej bubliny. Treba však o rozprávke, kde sú aj prejavy agresivity, diskutovať. Treba ju rozobrať, čo sa dieťaťu páčilo, čo nie a prečo, čo je správne, treba deťom vysvetliť, že zlo je tam preto, aby sa ukázal kontrast medzi dobrom a zlom a aby si dieťa vybralo správnu cestu. Potom už deti vedia samy rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé.
Veľakrát pozorujem, že pri čakaní rodičia i deti medzi sebou nekomunikujú, ale sú na mobile. Technológie sú na to, aby sme ich využívali, treba ich však využívať správnym spôsobom, aby neboli zneužívané. Na prednáškach nám veľa detí hovorí, že by si vedeli predstaviť život bez sociálnych sietí a boli by dokonca tomu rady, že by viac chodievali von a hrali sa spolu. Ale úraduje sila zvyku. Rodič je však ten, ktorý využívanie technológií dieťaťu limituje a usmerňuje ho. Je dôležité od malička budovať dôveru medzi dieťaťom a rodičom, aby rodič vedel, čo dieťa robí, kam ide vonku a s kým.
Ideálne by bolo, kedy škola a rodič úzko spolupracovali.
Rodičia sú dnes veľmi hákliví. Jedna učiteľka mi povedala, že je to katastrofa, že učiteľ sa dnes bojí čokoľvek povedať, lebo rodičia hneď nabehnú s právnikom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
