Riaditeľ Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach a bývalý predseda Spoločnosti Andyho Warhola MARTIN CUBJAK (44), rodák z Bardejova, spojil svoj profesijný život s kráľom pop-artu.
Najprv v múzeu pôsobil v rokoch 2002 – 2009. Prešiel takmer všetkými pracovnými pozíciami. Začínal ako biletár, neskôr bol lektor, muzeoedukológ, asistent kurátora a kurátor. Istý čas pracoval ako privátny galerista. Rozhodol sa však k Andymu vrátiť.
Vedením múzea ho poverili v marci 2018, po výberovom konaní v júni sa stal riaditeľom. V pôvodnom pláne som mal ostať v múzeu dva –tri mesiace, aby som ho stabilizoval, hovorí. Na riaditeľskom poste je doteraz, neváha prekonávať cestu z Košíc, kde s rodinou žije, do Medzilaboriec tam a späť.
Hovorí, že s Warholom je spätý natrvalo a bude až do smrti. Andy sa mu dostal pod kožu cez príbehy. Pochopiť Andyho dielo znamená ísť pod povrch, zdôrazňuje. Pod jeho vedením múzeum prechádza rozsiahlou rekonštrukciou za vyše 15 miliónov eur.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa dostal k Warholovi,
- prečo nechcel vyzerať ako „pňak“ ,
- ako sa mu Warhol dostal pod kožu,
- prečo odišiel do Peru usporiadať si myšlienky,
- prečo sa vzdal práce súkromného galeristu,
- aký bol návrat do múzea,
- ako vnímajú rekonštrukciu miestni,
- prečo skúma Andyho odvrátenú tvár.
Ako ste sa dostali k Warholovi?
Za všetkým hľadaj ženu. Študoval som estetiku a vedy o umení na Prešovskej univerzite. Tam som sa spoznal s mojou terajšou manželkou Natáliou, ktorá je dcérou Michala Bycka, spoluzakladateľa múzea Andyho Warhola. V tom čase som mal rád gotiku, renesanciu.
Moderné umenie mi bolo, paradoxne, ako mladému človeku trochu vzdialené. Škriabal som sa po hlave. Ako môže byť Campbellova polievka umenie? pýtali sme sa spolu so spolužiakmi na pive.
Potom sme začali spolu chodiť. Zašiel som do múzea. Vedel som o Warholovi aj pop-arte, ale na škole sme preberali dejiny umenia od konca, k modernému umeniu sme ešte nedošli. Musel som sa zrýchliť, keď som už mal frajerku, ktorej otec je zakladateľ múzea, nechcel som vyzerať ako „pňak“, musel som si ho naštudovať.
Dostal sa vám Warhol pod kožu?
Cez príbeh. Mal som možnosť rozprávať sa s Michalom Byckom, budúcim svokrom, bolo veľmi zaujímavé ho počúvať. Obrazy boli až sekundárne. Dodnes sa snažím pochopiť základnú vec: ak chcete spoznať Warhola a jeho osobnosť, nestačí sa pozrieť len na povrch jeho obrazov, lebo ten je vizuálne veľmi zrozumiteľný, realistický. Warhol bol konceptuálny umelec, za každým obrazom sa skrýva príbeh. Prečo ho robil, v akom kontexte, s čím sa vysporadúval prostredníctvom obrazu.
Posledná večera pre Warhola nie je len reinterpretácia Da Vinciho obrazu, ale on sa ním vysporiadal so svojím náboženstvom, svojou sexuálnou orientáciou, svojím pohľadom na život. Trápil sa pri tom. Toto je na tom zaujímavé. Warhol ako procesuálne dielo v rámci svojej osobnosti je možno príťažlivejší ako jeho samotné obrazy.
Toto bolo prvé pnutie, Warhol ma začal zaujímať z tohto hľadiska. Stal sa mojou pracovnou milenkou, ktorú som už nedokázal opustiť, aj keď som po takmer siedmich rokoch opustil múzeum. Stále som ho mal pred sebou, chcel som ho spoznať, pochopiť, zistiť, do akej miery jeho rusínsky gén spôsobil to, že sa tak odlíšil od ostatných amerických pop-artových umelcov, prečo sa za ním ľudia na ulici v New Yorku otáčali, v čom bol čarovný.
Prečo ste zakotvili v Medzilaborciach?
Oženil som sa, narodila sa nám dcéra. Keď som bol tretiak na vysokej škole, dostali sme od manželkinej rodiny ponuku, aby sme prišli bývať do Medzilaboriec. V múzeu sa práve uvoľnilo miesto. Manželka sa nechcela vrátiť, že to pre mladých ľudí nie je dobré miesto pre život. Hľadali sme si miesto v Prešove.
Napokon sme predsa len zakotvili, mysleli sme, že na rok – dva, v Medzilaborciach. Ako vysokoškolák som počas víkendov predával v múzeu lístky. Hovoril som návštevníkom: choďte po schodoch, potom doprava a doľava, veľa som popritom čítal. Bol som fascinovaný, že pracujem v múzeu Andyho Warhola.
Dodnes mám husiu kožu, keď si spomínam na to, ako som ráno prišiel, nikde nikoho, pootváral som expozície a pozeral sa na obrazy. Boli to najkrajšie momenty, hovoril som si – aké mám šťastie, že môžem byť v kontakte so svetovým umením, že som preskočil všetky lokálne galérie a lokálnych umelcov a som pri svetovom Warholovi. Snažil som sa študovať, reprezentovať, aj keď len trhaním lístkov a neskôr rozprávaním sa s ľuďmi ako lektor, na 150 percent, aby hanba nebola.
Martin Cubjak (v strede) vlani v auguste počas kontrolného dňa. (zdroj: Korzár/Jana Otriová)Nebrali ste to až priveľmi vážne?
Študoval som, čítal som po nociach, stala sa mi z toho mánia. Istý čas som mal problém odosobniť sa, veď sú aj iné aspekty života, nielen umenie. Prežíval som také psychotické obdobie, keď som sa nevedel zbaviť toho, že som sa cez prizmu umenia pozeral na všetky veci okolo seba.
Dnes som sa už ohlúpil od toho pocitu, ale vtedy som si myslel, že umenie je to hlavné. Dnes už viem, že každý umelec je originálny a jedinečný. Keď som našiel slobodu a oslobodil som sa od pocitu, že umenie je najdôležitejšie, začal som sa viac tešiť z prirodzenej estetiky, z obyčajného pozerania sa na obraz. Trvalo mi to dosť dlho.
Z múzea ste odišli. Na mesiac s kamarátom do džungle do Peru, potom ste sa presťahovali do Košíc a vydali ste sa na dráhu súkromného galeristu. Čo ste robili? Darilo sa vám?
Bolo to relatívne zložité obdobie, nemal som ani tridsať rokov, mal som nejaké galerijné kontakty vo svete, chodieval som na veľtrhy umenia a vnímal problematickú byrokraciu v múzeu čím ďalej tým intenzívnejšie. Bol som kdesi vo vnútri frustrovaný z viacerých vecí.
Môj kamarát Rasťo ako lekár bol už v Peru, a tak sme naplánovali dobrodružný trip po krajine až do Ekvádoru. Za mesiac som si tam usporiadal myšlienky a nabral odvahu urobiť radikálnejší krok. Keď som sa vrátil, definitívne som v múzeu dal výpoveď a odišiel som s rodinou do Košíc, kde som vtedy poznal Hlavnú ulicu a dvoch-troch ľudí. Ako súkromný galerista som rozširoval kontakty zberateľov, adresy svetových veľtrhov, získal som napríklad status VIP hosťa na umeleckom veľtrhu Art Dubai, vytváral som zbierky a venoval sa rôznym analýzam trhu s umením.
Bolo to ďalšie zaujímavé obdobie, ktoré mi prinieslo na jednej strane viac slobody, na strane druhej mal som viac času vnímať tempo vývoja svetového umenia s reflexiou aj na trh s umením. V zásade mi tak bolo pracovne dobre, rozširoval som svoje nápady aj do prepájania umenia s technológiami a zaujímala ma všeobecne inovatívnosť.
Poverený riaditeľ Warholovho múzea má ešte stále zapečatené skrinky Čítajte Po deviatich rokoch ste sa do múzea vrátili. Vtedy prežívalo ťažké časy, bývalá riaditeľka skončila vo funkcii po tom, čo sa dostala do sporu so spoluzakladateľom a dlhoročným kurátorom Michalom Byckom pre vlastníctvo obrazu. Veľké kuracie korzo od Andyho najstaršieho brata Paula Bycko ako jeho vlastník z múzea vzal a predal. Exriaditeľka naňho podala trestné oznámenie, keďže obraz je evidovaný v prírastkovej knihe ako majetok múzea. Komisia pre tvorbu zbierkového fondu však zaevidovanie obrazu označila za administratívny omyl a odporučila vyradiť ho zo zbierkového fondu múzea. Múzeu hrozila medzinárodná blamáž. Prečo ste sa podujali na neľahkú úlohu múzeum stabilizovať?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
