V detstve sa bála nemocnice. Keď jej chceli odobrať krv, zápasila so zdravotnými sestrami tak, že zlomila ihlu, ktorú už mala v ruke. Po zdravotnej škole vyštudovala ošetrovateľstvo v Prahe, v Humennom rozbehla agentúru domácej ošetrovateľskej starostlivosti a pred dvadsiatimi rokmi založila so švagrinou prvé ošetrovateľské centrum na Slovensku. Neskôr na zelenej lúke postavili zariadenie sociálnych služieb.
Humenčanka ZUZANA FABIANOVÁ (50) už roky vedie odborné pracovné skupiny pri ministerstve zdravotníctva pre tvorbu štandardov pre odbory ošetrovateľstvo a dlhodobá starostlivosť. Od roku 2021 pôsobí ako predsedníčka sekcie ošetrovateľstva Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb SR, nedávno sa stala jej podpredsedníčkou.
Aktívne pracuje aj v Asociácii na ochranu práv pacientov. V roku 2020 jej Forbes udelil titul osobnosť roka v kategórii Hrdinovia koronakrízy. Tvrdí, že treba byť k sebe náročný a kritický a neustále sa zlepšovať. V oboch zaradeniach pôsobí ako generálna manažérka, zamestnáva 90 pracovníkov.
V rozhovore sa dočítate:
- Či chcela byť v detstve zdravotnou sestrou,
- prečo sa po štúdiách v Prahe vrátila domov,
- ako založila prvý dom ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku,
- prečo napísala brožúrku o ošetrovateľstve, ktorá je súčasťou seniorboxov,
- prečo nemajú nedostatok sestier,
- prečo sa zasadzovala za uniformy pre sestry,
- čo treba zmeniť pre dôstojné umieranie,
- prečo sa o seba stará tak, ako o svojho pacienta.
Chceli ste už od detstva pracovať v zdravotníctve?
V materskej škole učiteľky napísali do záznamu, že rada zbieram kvetiny a ukladám ich do váz. Inklinovala som k starostlivosti už od mala. Veľmi som sa bála nemocnice. Keď mi v detstve chceli odobrať krv, „zápasila“ som so sestrami tak, že som zlomila ihlu, ktorú som už mala v ruke. Recitovala som, pravidelne som sa zúčastňovala na súťaži Literárne talenty. Vôbec som netúžila stať sa sestrou či lekárkou a pracovať v zdravotníctve.
Potom prišiel zlom.
Hlboko ma ovplyvnila smrť milovanej babičky Marty Stočkovej. Bol to zlomový moment. Keď mala babička 56 rokov a ja dvanásť, vážne ochorela. Bolo horúce leto. Vrátila som sa z pionierskeho tábora a ona už ležala na ARO (anestéziologicko-resuscitačné oddelenie - pozn. red.). Po niekoľkých dňoch zomrela. Pamätám si, ako sme celá rodina stáli pod oknami humenského ARO a všetci sme plakali. Počula som, ako za babku dýchajú prístroje a uvedomovala som si, že je to zlé. Sestry a lekári vychádzali a vchádzali do dverí nemocničnej izby a ja som veľmi túžila prejsť cez ne dovnútra a babičke pomôcť.
Dlho som si ubolenú dušu liečila tým, že prejdem cez dvere, postarám sa o ňu a zachránim ju. Bola to moja prvá skúsenosť so smrťou a nemohla som sa s ňou vyrovnať. Nebyť tejto smrti a vnútornej potreby pomôcť milovanému človeku, nikdy by som sa nestala zdravotnou sestrou. V práci som musela prekonávať mnoho svojich strachov, aby som veľa vecí zvládla. Až tak mi tá profesia nesedela. Bol to jeden veľký boj. Som však neuveriteľne šťastná a ďakujem Bohu, ako sa môj život roky vyvíja.
Fotograf visel dole hlavou počas koncertu, kráľovi odobral z taniera. Schuster chcel jeho fotky Čítajte Po skončení strednej zdravotníckej školy ste pokračovali v štúdiách na vysokej škole v Prahe.
Môj otec povedal: ty budeš študovať v Prahe. Bol šoférom kamiónu, raz ma vzal so sebou do Nemecka. V noci som sa zobudila, keď sme práve prechádzali Barrandovom. Tu budeš študovať, povedal mi vtedy. Po štúdiách som tam mohla zostať. Opäť zaúradoval otec: moja dcéra nebude žiadny gastarbeiter. Zostaneš v Humennom. Trochu som trucovala, ale dnes som veľmi rada, že ma ovplyvnil, lebo vďaka tomu som mohla byť pri ňom a pri svojich príbuzných, keď boli vážne chorí a najviac ma potrebovali. Otec poznal svet a vedel, aká dôležitá je rodina a domovina. A rodina podporuje mňa.
V Prahe vtedy fungovali Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, tento model bol rozšírený aj v Anglicku, kde sme boli na stáži. K založeniu agentúry na podnecoval práve otec. Urobili sme tak v roku 2000 so švagrinou Gabrielou Hrisenkovou, ktorá sa vrátila z Ameriky. Vtedy som si povedala: Zuzi, už nikdy nebudeš mať v živote pokoj.
Balili kočky, sadili zemiaky a tajne sŕkali víno cez slamky Čítajte Neskôr ste sa rozhodli založiť vôbec prvý dom ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku. Bol to krok do veľkého neznáma?
Učila som na strednej zdravotníckej škole, hrozilo však, že prídem o prácu. V rokoch 2003-4 sa uvažovalo o spájaní stredných škôl a rušení internátov. Internát pri škole ostal neobsadený. Rozhodli sme sa otvoriť v tých priestoroch dom ošetrovateľskej starostlivosti, prvý na Slovensku. Predstavovali sme si to so švagrinou Gabikou veľmi naivne: podpíšeme zmluvu so zdravotnou poisťovňou, ľudia budú. Nuž, nebola ani zmluva, ani ľudia, mali sme problém s nedostatkom personálu, s peniazmi.
Bolo to neuveriteľne ťažké. Museli sme platiť nájomné, a nemali sme žiadne príjmy. Deväť mesiacov trvalo, kým zdravotná poisťovňa uzavrela s nami zmluvu, pamätám si to presne, lebo sme hovorili, že to trvalo tak dlho ako tehotenstvo. Prišli sme na to, že legislatíva nerieši to, že lieky majú fungovať v ambulantnom režime, bola potrebná intervencia rezortu zdravotníctva. Napokon sa všetko podarilo, zariadenie sa naplnilo. Mali sme mimoriadne ťažké stavy, žiadnych tancujúcich dôchodcov. Tak je to doteraz, máme aj klientov v bdelej kóme, sú u nás roky.
Na akej úrovni bola u nás ošetrovateľská starostlivosť?
Po prvýkrát som sa stretla s realitou starostlivosti o vážne a dlhodobo chorých na akomkoľvek nemocničnom oddelení ešte ako žiačka na strednej zdravotníckej škole. Bola som otrasená. Chcela som to zmeniť, ale vtedy som vôbec netušila, či a ako sa to dá. Vôbec sa mi nepáčilo, ako ošetrovateľská starostlivosť vyzerala. A pritom je veľmi dôležitá. Podať pacientovi jedlo, keď sa nedokáže sám najesť, zapolohovať ho, zahydratovať ho. Pri aktuálnom nedostatku sestier a personálu v nemocniciach táto starostlivosť zlyháva.
S rodinou fotografa Svätopluka Píseckého a prezidenta Rudolfa Schustera v Slnečnom dome v januári tohto roka. (zdroj: Korzár/Jana Otriová)Som presvedčená, že ošetrovateľstvo nie je iba súbor výkonov, ale kultúra starostlivosti, ktorá zásadne ovplyvňuje kvalitu života od prvého do posledného dňa. Pochopila som, že keď chcem, aby to fungovalo tak, ako má, musím sa angažovať ďalej ako len v meste. Začala som sa zaujímať o to, kde a ako sa tvorí legislatíva a keď ju chcem ovplyvniť, musím v tejto oblasti pracovať a napomáhať zmenám. Dostala som sa do štruktúr Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb, dnes som jej podpredsedníčkou. Angažujem sa aj v Asociácii pre ochranu práv pacientov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
