SVIDNÍK, HUMENNÉ. Z Humenného odišla ako štrnásťročná študovať do Svidníka na odevnú priemyslovku a už sa odtiaľ do rodiska nevrátila. Ľubomíra Popovcová si tam založila rodinu a mesto pod Duklou sa stalo jej druhým domovom. Priemyslovka ju naučila šiť, upravovať a pripravovať vlastné strihy, navrhovať odevy.
„Ako to býva v tomto veku, chytila som voči šitiu averziu, dokonca som predala šijací stroj,“ zdôveruje sa. Dlhé roky nešila, pracovala ako učiteľka.
K šitiu sa vrátila až vtedy, keď už deti odrástli a mala dostatok voľného času. Kreatívnu prácu s textilom brala ako záľubu, ako formu psychohygieny po práci.
Jedinečnosť a udržateľnosť
„Prvotná myšlienka bola túžba vyrobiť si originálne dekorácie do bytu. Využívala som veci, ktoré boli určené na vyhodenie. Začala som ich prerábať, potom prišlo na rad oblečenie, neskôr šperky. Potrebovala som si vyčistiť hlavu a zapojiť do práce ruky. Veľmi ma to chytilo,“ hovorí.
Vybrala sa cestou upcyklácie: zo starého oblečenia a látok, uložených na dne skríň, vytvára nové originálne kúsky.
„Mala som plnú skriňu oblečenia, uvedomila som si, že polovicu môžem vyhodiť, lebo ho už nenosím. Keby som ho však prerobila, vzniklo by niečo nové a znovu by sa to dalo využiť. Plno takého oblečenia mali aj moje deti a netere,“ vraví.
Druhou pohnútkou bolo vniesť do unifikovanej módy originalitu a živý vietor.
„Uniformitu nemám rada. Moje kúsky sú špecifické a ženy musia byť na ne 'naladené', musia chcieť hľadať niečo smelé a jedinečné. Mám aj také zákazníčky, ktoré vyslovene oceňujú to, že upcyklujem, že neplytvám oblečením a nevyhadzujem ho. Jedny hľadajú jedinečnosť, iné udržateľnosť.“
Skutočnosť, že jej kúsky vyhľadávajú hlavne ženy v strednom a zrelom veku, ju prekvapila.
„Očakávala som, že po nich siahnu hlavne mladí, ktorí sa budú chcieť odlíšiť. Zrelšie ženy sú odvážnejšie, povedia si, kedy to budem nosiť, keď nie teraz a takýto kúsok nemá nik iný.“
Na prvý šup, alebo čakanie na „osvietenie“
Ľubomíra priznáva, že keď chytí do rúk kus oblečenia či látky, väčšinou „na prvé pozretie“ vie, čo nové z neho vznikne.
„Niekedy mi je ľúto nejaký kúsok vyhodiť pre dobrý materiál či strih, prehodím ho cez stoličku a tam to na mňa čaká aj mesiac, kým ma zrazu 'neosvieti'. Rodina, kamarátky či zákazníčky mi nosia rôzne veci, keď si triedia šatník.“
Na objednávku podľa predstáv zákazníčky v zásade odevy neprerába, len vo výnimočných prípadoch, keď sa zákazníčke páči sukňa prerobená z riflí, ale nesadne jej veľkosť.
Nepohrdne ani second handom. „Dajú sa tam nájsť nádherné kúsky. Rada tam nakupujem obrusy, damaskové obliečky so zaujímavým vzorom, háčkované dečky.“
Sukne a blúzky zo starých obrusov či damaskových posteľných obliečok. (zdroj: Korzár/Jana Otriová)Vyhráva batikovanie
Ľubomíra využíva pri textile rôzne techniky: vyšívanie, plstenie či batikovanie.
„Batikujem veľmi rada, lebo výsledok je zvyčajne prekvapením pre mňa samotnú, nezriedka vyjde lepšie ako zámer a moja predstava. Ručné plstenie je veľmi náročné, využívam to skôr na šperky,“ hovorí.
Pod jej rukami vznikajú aj originálne tašky a kabelky. Prešíva ich z oblečenia, starých obliečok na vankúše či zo starých ručne vyšívaných obrazov, neraz ich dotvorí vlastnou maľbou.
„Používam farby na textil. Mám svoju osvedčenú značku, viem, že aj keď desaťkrát kúsok vyperiem, drží. Snažím sa farby fixovať pri vysokej teplote žehlením.“
Z naplaveného dreva, papiera i zipsov
Samostatnou kapitolou Ľubomírinej tvorby sú originálne šperky. Aj tie sú väčšinou upcyklované.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
