Video: Ľubomír Lehotský
ČIERNA NAD TISOU. V polovici leta 1968 sa pozornosť svetových médií uprela na dovtedy prakticky neznámu železničnú stanicu v Čiernej nad Tisou.
Železničný uzol, zvyknutý skôr na prekládku tovaru, privítal na štyri dni dva mimoriadne vlaky, ktoré zrazu z najvýchodnejšieho mestečka Československa urobili centrum svetovej politiky.
Také nablýskané vlakové súpravy miestni ešte nikdy nevideli. Z jednej strany sovietske vagóny so znakmi Kremľa, z druhej československý špeciál, ktorý priviezol našich politických predstaviteľov - generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa Alexandra Dubčeka, predsedu vlády Oldřicha Černíka, predsedu parlamentu Josefa Smrkovského či prezidenta Ludvíka Svobodu, aby tu, v ošumelom Klube železničiarov, na samej hranici so Sovietskym zväzom, zasadli oproti Leonidovi Brežnevovi.
Po rokoch si tieto udalosti v predvečer výročia okupácie v mestečku na rieke Tisa pripomenulo zhromaždenie (Ne)zabudnutá história.
Miestni sa spočiatku tešili
Na stanici a v jej bezprostrednej blízkosti panovala v tie dni roku 1968 prísna disciplína.
Peróny strážili ozbrojení vojaci a nikto nepovolaný sa nemohol k vlakom priblížiť. Pre obyvateľov to bolo čosi nevšedné. Na mieste, kde bežne pískali rušne a brzdy nákladných vozňov, stáli teraz vlaky s najvyššími predstaviteľmi dvoch štátov.
„V meste napriek napätej politickej situácii vládol pokoj. Ľudia sa dokonca tešili z toho, že u nás nastal takýto ruch,“ hovorí 75-ročný Jozef Turčány a ukazuje čierno-biele fotografie, na ktorých vidieť Smrkovského a ďalších predstaviteľov československej delegácie, ako sa prechádzajú po Námestí pionierov v Čiernej nad Tisou.
„Delegácie sa pred samotnými rokovaniami dokonca voľne prechádzali popred stanicu, ale vošli aj do mesta. A práve vtedy ich naším jednoduchým mládežníckym fotoaparátom značky Pionier odfotografoval z balkóna aj môj otec,“ dodáva rodák z Čiernej nad Tisou a v rukách drží malú kôpku záberov s viac či menej čitateľnými postavami delegácií v sakách a košeliach.
„Netušili sme, že sa to takto vyvinie, že sa stane niečo tak zlé. Aj preto som prišiel podporiť toto zhromaždenie, aby sa už nikdy viac nestalo nič podobné. Prežil som v Čiernej celý život, pracoval som tu 45 rokov ako rušňovodič a nechcel by som, aby sa naše mestečko ešte raz zapísalo do dejín čiernym písmom,“ dodáva Jozef Turčány.
Čierna po rokoch
Aj po 57 rokoch poludňajšie slnko na Námestí pionierov poriadne páli. Ani to však neodrádza ľudí, aby sa tu stretli s kvetmi, transparentami, pomaľovanými tričkami či so spomienkami, ktoré nesú v sebe už celé desaťročia.
Mestečko, ktoré kedysi bolo dejiskom neúspešných rokovaní medzi Československom a Sovietskym zväzom, sa tak aspoň na jeden deň stáva symbolickým priestorom návratu k minulosti, ale aj k nanajvýš aktuálnym otázkam dneška.
Atmosféra zhromaždenia s názvom (Ne)zabudnutá história, ktoré pripravili občianske iniciatívy združené v platforme Mestá za demokraciu a humenské spoločenstvo Príď a Poznaj, je síce vážna, ale nie chladná. Naopak, cítiť srdečnosť, navzájom sa zdravia aj úplne cudzí ľudia a diskutujú či zdieľajú vlastné príbehy alebo príbehy svojich blízkych.
S metódami totality pracuje aj dnešné Rusko, pripomenul Kocáb paralelu s rokom 1968 Čítajte Pred mestským úradom s dvojjazyčnými nápismi v maďarskom a slovenskom jazyku stoja príslušníci mestskej polície. Atmosféra je však pokojná. Ani domácich veľa nie je, sú tu skôr ľudia z iných miest. Prišli asi dve stovky - z Košíc, Humenného, Komárna, Bratislavy, Nitry, Žiliny, Prešova...
Tentoraz to neboli vládni predstavitelia, ale delegácie slobodných ľudí z celého Slovenska, ba i Česka a Ukrajiny, aby si pripomenuli predvečer smutného výročia, ktoré na dlhé roky poznačilo osudy mnohých ľudí a celú krajinu. Ako sa zdá, poznačuje a najmä rozdeľuje ju dodnes.
„Práve tu sa štyri dni Dubček s delegáciou snažil obhájiť 'socializmus s ľudskou tvárou'. Brežnev mu však nie príliš trpezlivo vysvetľoval, že demokracia je hrozbou. A keď už ruskému autokratovi došli argumenty, Sašovi Dubčekovi naznačil, že on už nad republikou aj tak nemá moc. Slová sa naplnili, keď o tri týždne prišli tanky,“ zaznelo z úst bývalého ministra zahraničných vecí Rastislava Káčera (exDemokrati) z improvizovanej tribúny poskladanej z drevených europaliet.
Uprostred pracovného týždňa, krátko po poludní, zhromaždených pozdravil aj primátor Čiernej nad Tisou Viktor Palko (Aliancia) a organizátorom zaželal veľa úspešných misií po mestách Slovenska s cieľom priblížiť čierne dni, ktoré sa nielen na juhovýchode krajiny udiali v lete 1968.
Video: Ľubomír Lehotský
Slová, ktoré rezonujú
Zhromaždenie otvára pesnička o Ivanovi, ktorý má bežať k Nataši a už sa nemá nikdy vracať. Ľudia sa bavia, uvoľnene sa pohybujú v rytme piesne, niektorí postávajú, iní si kupujú tričká s rôznymi politickými nápismi a odkazmi v neďalekom stánku nazvanom AGO, čo je skratka pre angažované grafické oblečenie.
Prišli aj vlajkonosiči, mnohí si zhromaždenie natáčajú a fotia na mobil. Pred pódiom je hrubá kronika s možnosťou podpísať sa, odsúdiť inváziu a nechať odkaz budúcim generáciám. Vzadu je zasa stánok s podpismi Demokratov...
Za organizátorov sa moderovania ujíma Ján Mičovský (Demokrati), ktorý pripomína, že v roku 1968 sa na Čiernu nad Tisou díval celý svet, no o pár týždňov prišli do Československa spojenecké armády Varšavskej zmluvy „a tak sa svet díval na pošliapanie slobody a potupu našich národov“.
V dave to rezonuje. „Vtedy tu stáli tanky a teraz tu stojíme my,“ hovorí vedľa mňa stojaci pán zo Žiliny.
V meste, kde sa lámala história, chýba zmienka o okupácii. Získa hneď tri diela Čítajte „Rusi sa za tie desaťročia nič nenaučili a nič nezabudli. Keď sa im nepáči správanie ich susedov, neváhajú použiť hrubú silu,“ hovorí jeden z iniciátorov zhromaždenia Martin Hyška.
Podľa neho sa návratom do Čiernej nad Tisou pripomína nielen august 1968, ale aj aktuálne varovanie pred imperiálnou rozpínavosťou Ruska.
Vzápätí sa z davu ozýva aj muž s ukrajinskou vlajkou. Zatiaľ nie veľmi nahlas zvolá: „Sláva Ukrajine.“
K slovu sa postupne dostávajú ďalší rečníci. Bývalý poslanec Národnej rady Peter Tatár (VPN, neskôr SDK) zdôrazňuje, že sa stretávame nielen v mestečku na hranici štátov, ale aj na hranici vojny.
Aj historik Radoslav Ragač pripomína, že naši vtedajší lídri vymenili slobodu za „jednosmerný lístok do neslobody“.
Ich slová ľudia odmeňujú potleskom, no potom nastáva akési hĺbavé ticho. Prerušuje ho inžinierka Lenka, ktorá prišla až z Bratislavy. „Pamätám si, ako naši rodičia o tom hovorili po kuchyniach,“ šepká dojatá. „Teší ma, že som prišla do Čiernej aj s kamarátkou z Prešova a videla odhodlaných ľudí.“
Medzi rečníkmi sa podľa programu očakáva aj svedectvo Tarasa Kopyljaka, no žiaľ, ukrajinský aktivista sa napokon na Slovensko včas nedostal.
„Uviazol v Kyjeve. Vládnu tam neľahké podmienky, náš sused je vo vojne. Aj toto je posolstvo,“ hovorí Tarasov priateľ Viliam Kapraľ, ktorý vystúpil na zhromaždení namiesto neho.
Najsilnejšiu reakciu a potlesk vyvoláva vystúpenie hosťa z Česka, hudobníka a speváka Michaela Kocába.
„Mocní sa dnes chovajú príšerne, preto by sa mali príležitosti opäť chytiť tí, ktorí to myslia dobre. Takáto diera na politickom trhu bola aj v roku 1968. Lenže sa nenašiel dostatok síl vtedy s tým skoncovať. A treba si uvedomiť, že to, čo robil vtedy Sovietsky zväz, dnes robí Putinovo Rusko,“ zdôrazňuje Michael Kocáb a jeho slová sa stretávajú so spontánnym súhlasom davu. Ľudia pritakávajú a niektorí hlasno volajú: „Pravda.“
„Ak si chceme udržať výdobytky slobody a Nežnej revolúcie, tak nesmieme dopustiť vývoj, ktorý sa započal v Maďarsku a pokračuje na Slovensku a možno sa za pár mesiacov po voľbách ukáže aj v Česku. Bude to veľmi zložité, pretože tri krajiny narušia unikátnu európsku jednotu,“ upozorňuje Kocáb a vyzdvihuje odhodlanie zhromaždených.
„Je skvelé, že ste sa rozhodli zorganizovať takúto akciu, lebo tu sa to začalo a tu to pokračuje. Hrubá čiara s Ruskom sa nepodarila, a preto máme posledné minúty na to, aby sme vstúpili do politickej diery na trhu, aby sme nepriaznivý vývin udalostí zvrátili,“ dodáva Michael Kocáb, niekdajší splnomocnenec vlády zodpovedný za odsun sovietskych vojsk z Československa, za veľkého aplauzu na záver takmer polhodinového historického exkurzu.
Video: Ľubomír Lehotský
Neexistujúce pamätníky nahradilo umenie
Po pamätných rokovaniach spred 57 rokov dnes už v Čiernej nad Tisou nezostala takmer žiadna stopa – len ruiny starej budovy Klubu železničiarov pri železničnej stanici.
Spomienky však prežili a práve na nich chceli organizátori zhromaždenia (Ne)zabudnutá história stavať odkaz pre súčasnosť.
A, samozrejme, tak ako neraz v zlomových udalostiach, aj tentoraz zohrali významnú úlohu umelci. Aj preto sa to počas zhromaždenia v meste umením doslova hmýri. Prejavy pretkávajú verše Ľubomíra Feldeka, ktorý sa napokon na východ Slovenska nedostal. Podľa Jána Mičovského pre zdravotné problémy renomovaného básnika. Aj preto ich prednáša aktivista Maroš Pohl.
Premiéru má vzápätí pieseň „Nedovolíme“ od Štefana Dudu, ktorá navodí atmosféru happeningu.
Silné umelecké gesto prichádza na záver príhovorov. Česť odhaliť pamätník zložený z koľajníc, kríža či ostatného drôtu dostáva Michael Kocáb aj s jednou z účastníčok zhromaždenia. Kompozícia nazvaná „Zrodenie zrady“ od Fera Guldana zostane trvalou súčasťou námestia.
Smrť Jozefa Bonka ostala bez vinníka, okupanti unikli spravodlivosti Čítajte Po stopách zrady k železničnej stanici
Po skončení zhromaždenia sa prítomní z Námestia pionierov pohýnajú symbolickým pochodom k budove bývalého Klubu železničiarov. Policajti strážia bezpečnosť premávky aj účastníkov, pretože sa na úzky chodník pred klubom nevojdú.
Bizarne vyznieva aj parná lokomotíva radu 310, umiestnená pred stanicou.
Nasledujú ďalšie príhovory. Publicista Andrej Bán referuje o situácii na Ukrajine, aktivista Peter Kalmus zasa prezentuje svedectvo stenografky, ktorá zapisovala rokovania v roku 1968, pretože sa nič na tomto stretnutí dvoch delegácií nesmelo nahrávať.
Aj tu, pred železničnou stanicou, sa po príhovoroch a zdraviciach prezentujú moderné umelecké diela a pamätníky.
Na priečelí Železničného klubu, presne oproti železničnej stanici, pribúdajú hneď tri: študentka Katka a Rastislav Káčer odhaľujú asambláž od Mariána Kusika s príznačným názvom: „Tu zahynula nádej“.
Pamätná tabuľa, fotografia a nápisy nie sú len umeleckými dielami, ale predovšetkým výkričníkmi v priestore, ktoré na budove zostanú. Dokedy? Všetko ukáže čas a vyspelosť spoločnosti.
Odkaz
Umelci a zhromaždení takto spoločne po 75 rokoch opäť raz vyjadrujú svoj postoj k invázii Sovietskeho zväzu do Československa v roku 1968, ako aj ostrý nesúhlas s Putinovou a ruskou agresiou voči slobodným občanom Ukrajiny.
„Minulosť si treba pripomínať, lebo aj dnes ešte veľmi veľa ľudí namiesto seriózneho skúmania radšej počúva lacné a plané sľuby, ktoré vedú našu spoločnosť do záhuby,“ hovorí mi jeden z účastníkov podujatia, ktorý sa predstavil ako Vojtech Rinik z Košíc.
V dave vidíme aj riaditeľa Múzea obetí komunizmu z Košíc Pavla Hrica. „Bol som unesený účasťou a prejavom pána Kocába. Cením si, že meral toľké kilometre na východ Slovenska. Toto sú udalosti, ktoré si treba pripomínať s jediným cieľom, aby sa už nikdy viac nezopakovali,“ dodáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
