vyzerá po pár rokoch ako zrúcanina, sa môže vyhovoriť, že od nich nikto nechcel nič iné, len v prvom rade najnižšiu cenu. No a pokojne môže pridať, že ak by sa priplatilo, mohlo by byť lepšie to aj ono, aj hento aj tamto. V podstate, že ak by neboli obmedzení peniazmi, tak by nikomu neostala ani kľučka v rukách.
Nie sme takí bohatí, aby sme kupovali lacné veci. Známa veta. Platí skôr na vlastnom. Ale pri verejných stavbách letí okrídlené - nie sme bohatí, berieme to najlacnejšie. Dodatok vymyslel sám život: "A potom doplácame." Zo spoločného. V tendroch navyše nemôžeme preklepnúť uchádzačov. Môže vyhrať aj firma, ktorá je na kolenách. Kto na to príde? Ak sami nepovedia, tak nikto. Zákon takýmto previerkam nenahráva. A oni nepovedia! A potom ich zrazu niet.
Ale presa, "ktosi" zostal... Tým, že "ktosi" pripustil, že na stavbe sa šetrí, postaral sa o zoznam budúcich nedostatkov a drahých opráv. Jedna vec na dvakrát. "Ktosi" je však vysmiaty: "Sedia papiere? Sedia! Je po kolaudácii? Je! Máme my s tým niečo? Nie! Dodržali sme zákony? Dodržali! A že niekde vznikol problém? Sedia papiere? Sedia! Je po..." A tak stále dookola. Stelesnený alibizmus v nepriestrelnej veste.
A vy, poslanci, už len škrtajte z peňazí na lavičky, chodníky, kvety na námestí... A hoci ste o tom, čo sa na stavbe dialo, nemali ani šajnu, schvaľujte ďalšie a ďalšie opravy. Hoci nemusíte, budete nútení. A že ste voličom sľúbili to i ono? "Nuž, vážení, nemohli sme sa rozhadzovať!" odpovedzte.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
