vďaka nadšenému archeológovi. Búši do mesta dovtedy, kým ho neprinúti zachrániť aspoň tento skvost. Zvyšok parku to šťastie nemá. Potom príde na scénu občianske združenie. Očakáva, že nielen práva, ale aj povinnosti sa budú deliť napoly. Vznikne zmluva o prenájme s ponukou, aby mesto zväzok posvätilo vstupom do združenia. Nestane sa. Mesto sa zrazu hrá sa na mŕtveho chrobáka. Veď je tu nájomca, nie?
Nájomcovi sa to nepáči, ale hrá ďalej hru na dobré vzťahy. Veľa si sľubuje od konkrétneho dôkazu - uchádza sa o peniaze na úpravu srdca parku. Mesto to kvituje. Lenže je tu háčik - projekt je viazaný na príspevok žiadateľa. Dohoda znie - nájomca požiada a keď dostane, príspevok zaplatí mesto. Veď park patrí mestu, teda všetkým, nie? Lenže ono sa to pokazí. Že sa nedá odoslať 1,7 milióna korún z mestského rozpočtu na účet združenia? A z mestskej kasy do futbalového klubu sa dá? A keď sa nedá, prečo to nikto nepovedal včas? Výsledok: Projekt končí, chýba 1,7 milióna korún, mesto je opäť v póze mŕtveho chrobáka a príspevok musí zaplatiť združenie. Také malé fiasko. Väčšie nastane, keď združenie nepustí ľudí do „projektovej" časti parku. Urobí tak počas osláv. Diskusné fóra horia. Verejnosť združenie označí za mocipána, ktorý si sprivatizoval park.
Iste, aj to je názor, ale... Predstavte si, že si prenajmete barabizňu a s majiteľom sa dohodnete, že ju opravíte spolu? Vy začnete opravovať a dostanete aj príspevok z nadácie. Ale s podmienkou, že prispejete aj vy - napr. 1,7 milióna. Boli by ste taký blbý, že by ste to cvakli, keď to nie je vaše? Asi nie. Pôjdete za majiteľom a poviete: Môžeme s opravami pohnúť, ale hádam nechceš, aby som tých 1,7 milióna korún platil ja? Vlastník: Jasne, že to cvaknem, veď to nie je tvoje, ale moje! Vy sa pustíte do opravy a keď chýba len 1,7 milióna, zavoláte mu, že už ich treba. On sa ale vyhovára a napokon už neberie ani mobil. Nadácia hrozí, že ak nepoužijete aj tých 1,7 milióna korún, vezme vám aj to, čo dala. Keďže tú návratku by ste tiež museli platiť vy, naštvaní doložíte zvyšok s tým, že majiteľ hádam dostane rozum. Nedostane. Naopak. S bohorovným pokojom vám oznámi, že chce do už vynovenej barabizne pozvať hostí a pochváliť sa jej krásou. Keď mu pripomeniete „zabudnutý" príspevok, ktorý ste cvakli vy namiesto neho, schladí vás: Veď je to moje. Ja si tu môžem oslavovať, kedy chcem a s kým chcem.
Čo vám zostáva? Ustúpiť, alebo? Zvyšok Trebišovčania poznajú. Nevedomky sa stali rukojemníkmi sporu o niečo, čo patrí všetkým. Jeden rok ich čaká strážený ostrovček, tento rok mali smrad v parku. Napokon to združenie zabalilo, mesto reagovalo žalobou. Isté je, že nikto nechce ustúpiť. A žiaľ aj to, že stav parku sa vracia na začiatok - opäť nemá gazdu. Ale stále platí, že patrí všetkým. Vždy im patril, len „soudruzi z NDR někde udělali chybu." A keď ju „soudruzi" rýchlo nenapravia, na následky sporu o niečo, čo patrí všetkým, sa všetci aj poskladajú...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
