veľmi ma práca so starými ľuďmi baví. Najviac ocenia spoločnosť, potrebujú veľa lásky, porozumenia a človeka ochotného počúvať. Ja som ich príbehy zbožňovala - keď spomínali na staré časy, rozprávali o sebe... A vidíte, som tu už 36 rokov a nemenila by som," spomína Anna Ciliová, živá kronika trebišovského domova dôchodcov, ktorý je jedným z najstarších v kraji a kapacitne druhým najväčším. Anna je služobne najstaršou zamestnankyňou. Spolu s desiatkami kolegov minulý týždeň spomínali na svoje začiatky a chvíle, keď tu každý z nich zanechával svoju stopu. Domov si v týchto dňoch pripomína 40. výročie svojho vzniku.
Anna Ciliová prezrádza, že kedysi bolo na mieste nádherného parku so stromami a lavičkami len krovie. Ona aj súčasný riaditeľ Jozef Čičatko vysvetľujú, že stavbu v súčasnej podobe v roku 1965 vybudovali narýchlo, lebo na Žitnom ostrove vytopilo veľký domov dôchodcov a jeho obyvateľov bolo treba rýchlo presťahovať. „Do Trebišova ich v septembri 1965 prišlo takmer 50 a do konca roka v ňom už žilo 175 ľudí. V tom čase mal kapacitu až 300 miest. Dokonca aj nemocnicu vybudovali až po našom domove," začrel desiatky rokov dozadu Jozef Čičatko. S úsmevom dodal, že za štyri desaťročia sa tu vystriedalo až deväť riaditeľov, on sám domovu šéfuje piaty rok.
Kým kedysi v domove žili najmä starí ľudia, rokmi do neho začali pribúdať aj mladšie ročníky a klienti s telesným a mentálnym postihom: „Aj preto sa jeho časť pretransformovala na domov sociálnych služieb. Pred tým, ako som sem nastúpil, som podnikal a keď som sem prišiel prvýkrát, zažil som doslovne sociálny šok - tí ľudia sú totálne odkázaní na nás. Ale zvykol som si, dnes má táto práca napĺňa. Hoci mi občas dvíhajú adrenalín spormi, teším sa z každej drobnosti, ktorá im zlepší život." Čičatko pripomína, že situáciu komplikuje aj pavilónový systém domova, ktorý kladie vyššie nároky na personál. „Nabeháme tu kilometre," smeje sa Anna Ciliová. Riaditeľ pripomenul, že v dohľadnom čase domov absolvuje rekonštrukciu, ktorá by to mala aspoň čiastočne zmeniť.
Oslovení klienti priznávajú, že každý z desiatich riaditeľov za sebou zanechal nezmazateľnú stopu. Najviac ich tešia rôzne akcie, ktoré sa tu organizujú. „Kedysi to nebolo, je to veľmi milé. Prídu školáci, urobia program, mávame rôzne zábavy. Aj výzdoba je tu pekná, to vždy nebolo," hovorí Alžbeta Ledvinová, ktorá do Trebišova „zablúdila" v roku 1988 a už tu aj zostala. Pochádza zo Želiezoviec, neúprosná skleróza multiplex ju pred rokmi priviazala na vozíček. „Keď prišla ponuka, prijala som ju. Čakala som čosi super, môj prvý dojem bol však otrasný. Neboli tu ani záclony, všetko zariadenie sa dopĺňalo za pochodu. Za tie roky sa toho toľko zmenilo...," zasníva sa dáma, ktorá v týchto dňoch oslavuje 60-tku. Hoci dnes už kvôli chorobe neovláda ani jednu končatinu, donedávna ešte čítala knihy: „Vždy som ich milovala, na izbe mám vlastnú knižnicu. Ale vytočiť sestričky ešte stále viem( smiech), kedysi som totiž bola zdravotná sestra."
A ešte zopár zaujímavostí na záver. Za 40 rokov sa v domove vystriedalo 3187 obyvateľov a 441 zamestnancov. Najstarším obyvateľom je 91-ročný Jozef Puci, najmladším 23-ročná Katarína Dudášová. Pod domov dnes patria aj útulky v Trebišove, Sečovciach a Kráľovskom Chlmci, Domov pre osamelých rodičov v Sečovciach a Krízové stredisko a stanica opatrovateľskej služby. Dnes má kapacitu 240 miest a je druhým najväčším v kraji.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
