Slovenských rozprávok. Prešli štyri desiatky rokov a stal sa známym, hoci jeho cesta do umeleckej brandže viedla cez množstvo obchádzok. Od roku 1997 je členom Umeleckej besedy slovenskej, čo je na amatérskeho výtvarníka pekný výkon. Hoci má za sebou niekoľko desiatok výstav a daroval svetu stovky obrazov, netúži po tom, aby jeho diela viseli v renomovaných galériách. "Svetská sláva, poľná tráva," tvrdí michalovský výtvarník Myron Špeník.
Tento zaujímavý umelecký zjav na zemplínskej scéne vyrastal bez otca, jeho matka bola chorá a musela živiť ešte ďalšie dve jeho sestry dosť motívov na to, aby evidentne talentovaný Myron nedostal priestor rozvíjať svoje nadanie. Ale neľutuje, že nemal čas chodiť do "zušky", tvorbe sa vraj venoval tak či tak vždy keď ho kopla múza. "Som taký celoživotný samouk a verím, že talent v umelcovi nezahynie, len preto, že nesedel osem rokov v laviciach. Drieme a raz sa dostane von tak ako u mňa. Ani vysoká škola nie je všetko, napokon na jednu som ísť chcel, ale keď moju mamu prišli kádrovať až z Vranova nad Topľou len preto, že strýko žil vo Viedni, povedal som si, nech idú do kelu," myslí si výtvarník, ktorý vyštudoval poľnohospodársku školu v Čaklove a v živote robil všetko možné. Pôsobil v reklamnej agentúre, robil písmomaliara, ilustrátora pre agentúru Závislosť, vedúceho obchodného úseku vo firme, majstra záhradníkom, zvárača, vodiča vysokozdvižného vozíka, frézara... Presné poradie tejto plejády zamestnaní si už ani sám nepamätá. Jedno však vie naisto - celý čas maľoval vždy keď mohol a bola príležitosť. Talent driemal, ale občas sa prebudil...
"Dlho bolo výtvarné umenie pre mňa len hobby, ale napokon sa to v roku 1986 zlomilo a začal som sa mu venovať naplno. O rok na to som mal v michalovskom Zemplínskom osvetovom stredisku svoju prvú výstavu. Nielen tá, ale aj nasledujúce boli ešte pred skončením výstav en bloc vypredané. Bol to silný motív maľovať stále viac a viac. Bolo to ako droga," spomína Myron Špeník.
Ako priznáva, umelecké vzdelanie predsa len má dva roky študoval na Akadémii múzických umení v Prahe u profesora Součeka. Podľa neho to bola dobrá skúsenosť, ale aj sám profesor mu povedal, že cestu si musí hľadať sám, škola pomáha len pri zdokonaľovaní po technickej stránke. "Môžete byť talent, aký chcete, keď netvoríte každý deň, nič z toho. A ja maľujem dlhé hodiny, najradšej v plenéri, keďže mojou srdcovou záležitosťou sú krajinky a zátišia. Čo je krajšie, ako postaviť si stojan niekde okolo Zemplínskej šíravy a uvoľniť na plátno obraz krásy prírody okolo nás?" hovorí.
Myron najradšej maľuje vodu vo všetkých jej podobách, lebo vraj pôsobí ukľudňujúco nielen na umelca, ale aj človeka, ktorý na obraz hľadí.
Myrona možno zaradiť do širokého diapazónu expresívnych umelcov, ktorí idú vlastnou cestou. Pri pohľade na jeho obrazy vás automaticky napadne, nie je krajinka ako krajinka a nie je zátišie ako zátišie. Hľadiac na ne sa človek musí nadýchnuť a cestovať po každom ťahu štetca, na prvý pohľad náhodne blúdiaceho po plátne a končiaceho v zložitej krivke, popretkávanej hrou ostatných farieb, ktoré by tam človek ani nečakal. Pravdaže, vnímavý pozorovateľ hneď vie, že každý ťah je dobre premyslený sú ich stovky, na plátno sa dostávajú postupne a napokon vznikne zložitá mozaika, poskladaná do harmonického celku, lahodiaceho oku aj duši. V ostrom kontraste so svojimi dielami je sám Myron večne nespokojný, ženúci sa vpred, hľadajúci... Netúži po popularite, svoje súkromie si stráži ako oko v hlave svoje vnútro ukazuje len cez svoje obrazy. Fascinujú ho životopisy umelcov, ale vzory nemá, podľa neho je to nezmysel. "Vážim si každého umelca, každý je niečím výnimočný a zaujímavý. Nikto u mňa nestojí na piedestáli, lebo sláva je veľmi prchavá. Aj mňa niektorí hania, iní chvália, je to vec názoru. Moje diela visia po celom svete, takmer všetko sa predá, ale robí ma to šťastným? Nie veru, ženie ma to maľovať a hľadať stále viac a viac."
Hoci gro jeho tvorby tvoria už spomínané témy, Myron zopárkrát zabrdol aj do abstrakcie. Ako tvrdí, nie že by mu to nešlo, ale tento druh tvorby mu jednoducho nedával, čo od toho čakal. "Abstrakcia je úžasná, ale musíte ju vedieť prejaviť, vychutnať a pochopiť. Občas sa takto uvoľním, ale potom sa zase vrátim k tomu, čo ma uspokojuje viac. Rovnako som skúšal maľovať aj portréty. Zobrazil som sám seba každému sa to veľmi páčilo, ale mne tam čosi nesedelo bolo to príliš pekné. Človek nie je čiernobiely v jeho tvári sa skrýva jeho charakter a úlohou umelca je zachytiť aj tie najjemnejšie nuansy. To je umenie."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
