potravinárske podniky ako huby po daždi. Kto by si už nepamätal cukrovar, Devu, Fruconu, droždiareň, mäsopriemysel... Žiaľ, po revolúcii celý proces nadobudol opačný smer podniky postupne krachovali, menili majiteľov a dnes z kedysi slávneho Potravinárskeho kombinátu nezostal kameň na kameni. Ako prvý padol práve cukrovar. Viete však, že ide o vôbec prvý podnik, ktorý v meste existoval?
Podľa historických prameňov ho v rokoch 1911/12 vybudovala viedenská Kander banka a budapeštianska Uhorská eskontná banka ako Hornouhorskú cukrovarnícku akciovú spoločnosť a jej prvým predsedom sa stal gróf Július Andrássy. V prvých povojnových rokoch aj do života cukrovaru zasiahla hospodárska kríza (1919-1921). Až v roku 1925 sa podnik spamätal a spracoval viac ako 10-tisíc vagónov repy. Žiaľ, už o tri roky neskôr výroba zase poklesla na necelých 5700 vagónov spracovanej repy. Táto tendencia pokračovala ďalej v čase vyvrcholenia krízy v roku 1932 počas 20 dní cukrovarníckej kampane tam spracovali sotva 3400 vagónov repy. Pre zaujímavosť, v rokoch tzv. slovenského štátu tam sezónni robotníci zarábali 1,40 Ks za hodinu a v dielňach si ľudia zarobili 12-22 korún za celý deň. Stagnácia pokračovala aj v ďalších rokoch prišli neúrodné roky, zlé hospodárske výsledky a nasledoval odsun časti zariadenia do Batizoviec. Vo finále druhej svetovej vojny bola dokonca nariadená jeho evakuácia.
Napriek všetkému prežil aj toto zložité obdobie a pod národnú správu prešiel 3. marca 1945. V roku 1949 hneď vedľa neho v priestoroch starej Vápenky začali vyrábať prášky do pečiva, pudingy a rôzne výrobky malej baliarne reč je o predchodcovi známej Devy. V roku 1971 uviedli v cukrovare do prevádzky novú tepláreň a cukrovinkárska výroba sa v čokoládovni Deva po zavedení modernej technológie zvýšila z jednej tony na 9 ton denne.
Cukrovar ešte v roku 1984 stihol absolvovať veľkú rekonštrukciu a až do revolúcie tam prúdili vagóny s repou prakticky z celej Východoslovenskej nížiny a uzavretý kolobeh poľnohospodárov a spracovateľov dával život celému regiónu. V čase kampane sa vôňa z výroby cukru šírila celým mestom, podľa ktorej mu prischol prívlastok "sladké". Ten potom putoval do čokoládovne. Žiaľ, prišla nežná revolúcia a nielen cukrovar, ale aj ostatné podniky kedysi slávneho kombinátu postupne zanikali. Ako prvý padol on, po ňom Deva, ktorú dnes vlastní Leonidas, neskôr konzerváreň, ktorej plánuje mesto opäť vdýchnuť život vybudovaním priemyselného parku. Padla aj droždiareň, ktorá skončila v rukách Le Saffré, mliekáreň... A cukrovar? Ten dopadol asi najhoršie - napriek tomu, že mnohé časti jeho technológie sú kultúrnymi pamiatkami, majitelia ich rozobrali a skončili v starom železe. Dnes už do neba s nemou výčitkou hľadia len zvyšky s otázkou, na ktorú nikto nevie odpoveď: Prežil som dve svetové vojny a napokon ma položila privatizácia na slovenský spôsob...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
