a študentské časy dodnes veľmi rada spomína a do rodného kraja, kde ešte stále žije jej rodina, sa vracia vždy, keď jej to dovolia pracovné povinnosti. Pri jednej z takýchto návštev nám poskytla exkluzívne interview.
Vieme o vás, že ste rodená Humenčanka. Ako si spomínate na svoje detstvo?
- Mala som skutočne perfektné detstvo. Bývali sme s rodičmi na sídlisku N1. V tom čase tam vyrastalo mnoho detí môjho veku. Mala som preto veľa kamarátov. Hrávali sme sa, vystrájali. Mám o dva roky staršieho brata. Mamka nám vždy hovorila, že ja som mala byť chlapec a on dievča. Bol takej miernej povahy na rozdiel odo mňa. Nezabudnuteľné ale boli prázdniny u deduška v Likavke. Mal koňa, chodievali sme na sená, blúdili v prírode... V kútiku duše som nešťastná, že naše deti už nemajú možnosť zažiť také detstvo, aké som mala ja. Nebolo toľko techniky, televízorov či počítačov ako dnes. Myslím si, že sme boli šťastnejší.
A akou ste boli žiačkou?
- Bola som taký poctivec. Najviac si spomínam na pani učiteľku Editu Breinerovú (mama známeho hudobného skladateľa žijúceho v Kanade Petra Breinera - pozn. autora). Celá trieda sa jej veľmi bála. No s odstupom času si uvedomujem, že to bol jeden perfektný človek a pedagóg, ktorý nás toho veľmi veľa naučil. Mala však svojské metódy, ktorými bola známa po celom Humennom. Každý zo žiakov mal napríklad na slovenskom jazyku dve varechy. Na jednej bolo napísané tvrdé a na druhej mäkké i. Ak povedala napríklad syr a niekto zdvihol varechu s mäkkým i, tak mu ňou jednu vyťala. Bolo to drastické, no veľmi účinné. Tiež si spomínam, ako sme chodievali na exkurzie, či do školy v prírode. Každý z našej triedy vybavil exkurziu v práci svojich rodičov. Tak sa stalo, že sme boli napr. u môjho otecka na rádiológii, kde pôsobil ako primár oddelenia. Boli sme aj v Bratislave u vtedajšieho pána ministra Válka. Ten pozval celú našu triedu na zmrzlinu. Je zaujímavé, že takmer všetci žiaci z triedy p. učiteľky Breinerovej vyštudovali vysokú školu.
Ako ste sa vlastne dostali k módnemu návrhárstvu?
- Mám veľmi dobrého, no prísneho otecka, ktorému v podstate vďačím za to, že viem šiť. U nás sa na zbytočné parády nevyhadzovali peniaze. Až na gymnáziu som sa ako každé mladé dievča chcela pekne obliekať. A tak som si pekne-krásne ušila sama v rukách novú sukňu. Rodičia pochopili toto moje úsilie a kúpili mi šijací stroj. A tak pribudli v mojom šatníku sukne všetkých možných strihov. Postupne som sa naučila šiť aj šaty, blúzky, nohavice a kostýmy.
Takže navrhovanie a šitie bolo vaším hobby. Prečo ste sa teda dali na právo?
- Áno, máte dobré informácie. (smiech) Ale pôvodne som chcela ísť študovať architektúru alebo psychológiu - ja som totiž nebola na matematiku. Dala som si poradiť od otecka. Vysvetlil mi, že právo je veľmi širokospektrálne. S humorom mi vždy hovorieval, že po škole môžem byť trebárs aj prezidentkou ako Gustáv Husák, alebo predsedníčkou JRD. A tak sa stalo, že v roku 1985 som promovala na Právnickej fakulte.
Vyštudovali ste právo prečo nemohlo šitie ostať iba vašou záľubou?
- Osud to tak zariadil. Po skončení vysokej školy som sa v septembri vydala a nastúpila na Novú scénu ako referentka pre zahraničie a po večeroch som si sama pre seba šila. Raz za mnou prišla jedna kamarátka a poprosila ma, či by som jej neušila šaty. Išla na konkurz do Štúdia módy v Dome kultúry Ružinov, ktoré vtedy robila Emma Tekelyová. Tie mali obrovský úspech a tak ma poprosili, aby som urobila prvú módnu kolekciu. Mala názov Safari. Vtedy ešte navrhovanie a šitie boli naozaj len mojou záľubou. Za totality sa to ani inak nedalo. Mala som šťastie aj v tom, že môj manžel je hudobník a koncertoval po celom svete. Nosieval mi látky napríklad z Japonska či Thajska, z ktorých som šila.
Kedy ste pochopili, že vaše hobby pomaly prerastá do povolania?
- V roku 1988 sa mi narodil syn Martin - ostala som tri roky na materskej dovolenke, na ktorej som sa začala ešte hlbšie venovať šitiu. V začiatkoch som predávala svoje modely v hoteli Fórum - v tzv. Gift shope. Priniesla som im na predaj 5 kusov, no hneď na druhý deň mi volali, že už nemajú ani jeden. Záujem rástol a ja som už sama nestačila šiť...
Aké boli začiatky vášho podnikania?
- Začiatky boli skutočne ťažké. Svoj prvý salón som otvorila 2. mája 1991 v centre mesta v suterénnych priestoroch - na necelých 50 metroch štvorcových pracovalo 12 žien! No práve tu som si vybudovala prevažnú časť svojej klientely. Paradoxom je, že opäť 2. mája, ale v roku 1996, som otvorila svoj veľký salón v centre mesta na Hviezdoslavovom námestí, odkiaľ vidieť na hotel Carlton. Pravdaže, už bol podstatne väčší asi osemkrát! A práve v tomto kontexte mám stále príjemnú asociáciu... Mnohí sa ma totiž pýtajú, čo je mojím najväčším úspechom a možno napodiv odpovedám, že to nie sú prestížne prehliadky v Rakúsku či Nemecku, ale fakt, že všetky zamestnankyne, ktoré so mnou začínali v tom suteréne, pracujú so mnou dodnes.
Pre koho najradšej navrhujete?
- Asi najradšej navrhujem pre "obyčajných ľudí", ale pravdou je, že mám aj veľa zákazníčok z oblasti šoubiznisu. Tie sú, pravdaže, pod dosť veľkým mediálnym tlakom, takže sa s niektorými z nich ťažšie spolupracuje. No mojím krédom je: Najlepší zákazník je ten, ktorý vie, čo chce a dá si poradiť. Asi najväčšou odmenou pre mňa je, ak príde spokojná zákazníčka a povie mi, že v mojich šatách bola najkrajšia. Vtedy si poviem, že predsa len má zmysel to, čo robím.
Ako znášate popularitu?
- Nemyslím si, že som populárna. Ľudia ma skôr poznajú podľa mena a nie podľa vizáže. Pamätám si na prvý článok, ktorý o mne vyšiel v roku 1987 v Slovenke pod názvom Šijem si pre radosť. No mám aj úsmevné príhody napr. s policajtom - namiesto pokuty si odo mňa vypýtal autogram - pre manželku. (smiech) No okolie, najmä v salóne a blízkom okolí, ma vníma ako Lydku.
Máte veľa pracovných povinností. Nájdete si čas aj na relax?
- Máte pravdu. Niekedy si myslím, že ma povinnosti zavalia. No po príchode domov som klasická mama, ktorá neznáša neporiadok. A zo záľub? Športujem. Rada si zahrám tenis, v zime chodievam lyžovať. Televíziu skoro vôbec nesledujem - púšťam si ju len ako kulisu. Väčšinou zapínam Spektrum alebo TA3. No najväčším relaxom pre mňa je more, z ktorého čerpám nesmiernu energiu. Väčšinou po prehliadkach sa k nemu vyberiem, hoci aj v zime... Vtedy som schopná s nikým nekomunikovať a prečítať aj osem kníh.
Akou ste mamou a aký vzťah máte so synom? Čo robí a čomu by sa chcel venovať?
- No, ako som už povedala, som ako každá iná mama. A so synom Martinom mám nadštandardný vzťah. Každý rok chodievame spolu dvaja na Silvestra lyžovať do hôr. Manžel totiž tradične na Silvestra koncertuje. Ja lyžujem od piatich rokov a k tomu vediem aj jeho. Teraz študuje na gymnáziu. A čo bude potom? Zatiaľ ťažko povedať. Po manželovi aj po mne zdedil umelecké sklony - veľmi pekne kreslí. Spolu uvažujeme nad architektúrou - možno aj záhradná alebo interiérový dizajn ten by tiež nebol zlý. Ešte má čas rozhodnúť sa.
Je niečo, čo ste vo svojom živote oľutovali, alebo by ste to urobili ináč?
- Je mi ľúto iba za tým, že som nemala viac detí.
Autor: Ján HROMADA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
