na to, aby sme si s týmto vynikajúcim ľavákom zaspomínali na päť desaťročí, ktoré doposiaľ lemovali jeho životnú cestu. Počúvať jeho zážitky a nespočetné množstvo historiek je pasiou pre každého priaznivca futbalu - my vám ponúkame aspoň časť z nich.
Ako ihrisko poslúžila lúka
Svetlo sveta uzrel Stano Čech v obci Víťaz. V horách pod Braniskom nemal síce veľa príležitostí na loptové hry, no napriek tomu si na futbal našiel čas, keď spolu s ostatnými chlapcami pásli kravy. "Z kameňov sme si postavili provizórne bránky a od rána až do večera sme mastili ostošesť. Keď išlo o víťazstvá, ani jesť nám nechutilo. Práve tam som si vypestoval veľkú chuť do futbalu," priznal sa pri listovaní v spomienkach, ktoré ešte aj dnes pripomínajú dokonale spracovanú databázu.
"Nemali sme také vymoženosti, ako majú dnešné deti. V televízii jeden program a okolo domu kopa práce... Napriek tomu si myslím, že som zažil krásne detstvo, ktoré mi dalo do života veľmi veľa. Škoda, že moji synovia Marek a Richard nezažili čosi podobné. Bola to veľká škola," tvrdil a z jeho slov bolo cítiť, že ho k rodnému kraju viaže silné puto.
Do veľkého futbalu cez VSŽ
V prvej časti jeho druhej desaťročnej dekády ešte vyrastal doma vo Víťaze, kde neraz pocítil švih tvrdej otcovej ruky. Stačilo nenarúbať drevo alebo nenaložiť uhlie a už si rátal na zadku klobásky od pekelne štipľavého otcovho remeňa.
"K ozajstnejšiemu futbalu som pričuchol ako žiak v rodnej obci, kde sa konali neoficiálne zápasy medzi susednými dedinami. Vždy som chcel hrať, no častokrát sa mi miesto na ihrisko neušlo. Nasrdený ako čert som preklínal učiteľov, že mi nedovolili nastúpiť. Väčšej krivdy sa na mne nemohli dopustiť," zápalisto vysvetľoval svoje začiatky s hrou, ktorá sa mu stala životným osudom. Človek až vtedy pochopí jeho nepoddajnú náturu i fakt, prečo sa jeho rodná obec volá práve Víťaz.
"Veľa sa zmenilo po mojom odchode na strednú školu do Košíc. Tam som sa obrovským úsilím dokázal prepracovať z rezervy mladšieho dorastu až do prvej dorasteneckej ligy. Práve tam ma objavil tréner ZŤS Košice Vojtech Malaga, ktorý mi dal aj šancu v druhej celoštátnej lige mužov," naznačuje cestu k svojmu futbalovému vrcholu.
Sparta mu nebola súdená
Obdobie medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života je z pohľadu futbalistu najzaujímavejšie. Ako čerešne, ktorá rodia plody uprostred leta, i Stano Čech práve vtedy zaznamenal svoj hráčsky vrchol.
"Až do 22 rokov som si kvôli futbalu odkladal odchod na vojenčinu. Až prišiel zápas proti ČH Bratislava, v ktorom som dal dva góly. Tréner súpera Hložek si zistil, že ešte nemám za sebou vojenčinu a na dva roky ma zlanáril práve do 'červenky'," zaspomínal si na časy vo vojenskom mundúre.
Náhoda chcela, že so záverom jeho základnej vojenskej služby skončil pri mužstve aj spomínaný kormidelník Hložek. Zlanárila ho slávna Sparta Praha - súhlasil síce s odchodom, no pod podmienkou, že "rudí" vybavia aj príchod Stana Čecha na Letnú. Nevybavili... "Tri mesiace som však v Prahe trénoval, poctivo hrával za rezervu, no kluby sa napokon nedohodli. Je mi to dodnes veľmi ľúto, pretože hrať za Spartu či Slovan je snom každého futbalistu. Aj preto prajem synovi Marekovi, aby sa v kádri Sparty udržal čo najdlhšie," doplnil na margo nevydareného odchodu do najslávnejšieho českého klubu všetkých čias.
Futbal musel ustúpiť zamestnaniu
Nasledoval návrat do Košíc, kde sa zdržal len krátko. V susednom Prešove trénoval jemu veľmi dobre známy Vojtech Malaga, ktorý ho stiahol do Tatrana Prešov. Po poldruharočnej anabáze v metropole Šariša sa sťahoval na juh Zemplína do Trebišova, kde zažil najkrajšie obdobie hráčskej kariéry.
"Dostal som sa sem hráčskou výmenou za Jána Zuzčina, ktorého vtedy Tatran veľmi chcel. Farby Slavoja som hájil deväť a pol roka a rozhodnutie prísť sem neľutujem. Okrem nezabudnuteľných rokov na trávniku si ma toto mesto získalo i tým, že som si tu našiel manželku a vychoval oboch synov," tvrdil s oprávnenou hrdosťou futbalista, na ktorého sa špeciálne chodili dívať viacerí priaznivci Slavoja.
"Bol som povestný nevyspytateľnými kľučkami a vraveli o mne, že som bol ako stvorený na penalty. Vedel som, ako spraviť fintu na súpera, aby ten potom v pokutovom území fauloval. Často to vyšlo a zvyšné už bolo na tradičnom exekútorovi pokutových kopov Gabrielovi Gojdičovi," lišiacky sa pousmeje a iskrenie v očiach prezradí, že to bol na ihrisku veľký huncút. Škoda len, že vrcholový futbal musel vo veku 34 rokov kvôli zamestnaniu nechať.
Starú lásku neopustil
Aj napriek tomu sa nechal ešte prehovoriť na pôsobenie v Zemplínskej Teplici a neskôr v Úpore, kde ako hrajúci tréner priviedol mužstvo k dvom postupom v okresných súťažiach. Napriek tomu dostalo prednosť jeho zamestnanie - venuje sa masérstvu, dokonca si otvoril aj vlastnú saunu. "Ale na futbal som nezanevrel. Hrávame partia starých pánov, medzi ktorými nájdete aj takých hráčov ako Voroňák, Rusnák, Sudimák, Gazdag a iných. Stretávame sa dvakrát do týždňa - v zime v hale a v lete na tráve. Neraz sa aj pochytíme, sme totiž také víťazné typy, nemáme radi prehry," chichúňal sa nad nekonečnými hádkami kvôli bežným priestupkom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
