flintu ešte do žita neodhodí. A tak možno v najmenšej a najkurióznejšej drevárskej dielni na Slovensku ožíva pod rukami šesťdesiatdvaročného Milana Bobiša drevený svet. V klube dôchodcov na Laboreckej ulici v Humennom tento rezbár dáva drevu novú tvár a podobu na obyčajnom balkóne. Na malom kúsku stiesného priestoru s výhľadom na ulicu vznikajú diela, na ktorých vôbec nie je poznať, že uzreli svetlo sveta v skutku netradičnej dielničke.
Mnohí výtvarníci, rezbári, umelci svoje skúsenosti nabrali už v detstve od svojich rodičov, alebo učiteľov. Milan Bobiš je typický ľudový umelec, ktorého si rezbárčina takpovediac našla sama. Doslova ona objavila jeho, nič netušiaceho mladého muža oslovila netypickým spôsobom. "Mal som asi dvadsať, keď sme na salaši u môjho svokra mali menšiu oslavu. Popíjali sme z klasických bačovských drevených pohárov. Jeden sa mi nešťastnou náhodu podarilo rozbiť. Smola bola v tom, že to bol najvzácnejší kus, ktorý mal vyše dvesto rokov. Na moje prekvapenie mi dal zberateľ moju škodu napraviť netradičným spôsobom. Povedal mi - urobíš presne taký istý a sám," spomína Bobiš. Tak vyrezal prvý pohár a potom už chodieval na salaš, kde brával rezbárske náradie do rúk pravidelne. Tu vznikali stále nové a nové podoby dreva.
Bobiš sa narodil v Harmanci a väčšinu svojho života prežil ako člen Horskej služby vo Vysokých a Nízkych Tatrách. Potulkami po tatranskej krajine a horách dokonale spoznal život miestnych ľudí, bačov a valachov, ale aj cudzincov, ktorí sa prišli pokochať slovenským pokladom. Podľa neho bol na prácu horského záchranára predurčený aj vďaka rodičovskej výchove. "Bol to môj sen, ako malý som s rodičmi a dvomi bratmi chodieval na výlety do Rudohoria, Tatier a po všetkých končinách na Slovensku. Bola to skutočná turistika, prespávali sme stále v lone prírody, žiadne hotely. Otec nás učil spoznávať stromy, zver, proste celú prírodu. Vtedy som k horám napevno prirástol, tak ako dnes k rezbárčine," listuje Bobiš v pamäti.
Neskôr však opustil horský vzduch a cesty osudu ho zaviali z Tatier až do Humenného, kde žije vyše trinásť rokov. Stále sa tu ale cíti ako cudzinec, ktorého metropola horného Zemplína neprijala za svojho syna. A tak sa do krajiny svojej mladosti vracia aspoň vo svojom vyrezávanom svete, kde po nekonečných lúkach pasú pastieri ovce, kde neutícha život starých dreveníc a ľudí z dediniek pod majestátnymi končiarmi. Rezbárčina vystrúhala z ľudového umelca aj domáceho majstra, ktorý kadečo opraví a zrenovuje. V malej kuchyni nechýbajú vlastnoručne vyrobené lyžice, naberačky, poličky a dekoračné sošky. V domove dôchodcov ho všetci poznajú ako zručného majstra, na ktorého sa môžu vždy obrátiť. "Som rád, ak niekomu môžem pomôcť. Všetko je drahé, takže keď niečo rovesníkom vypadne, tak som tu ja. (smiech) Opravil som niekoľko stoličiek, alebo zhotovil úplne nové poličky či praktické skrinky," vysvetľuje.
Okrem zachytávania tradičnej slovenskej scenérie zasekne so svojím dlátom sem tam aj do biblických motívov. "Urobil som už niekoľko vyrezávaných betlehemov, ale aj arkád na výzdobu do tunajších kostolov. Teraz pracujem na obraze Posledná večera," hovorí rezbár, v ktorého tvorbe nechýbajú ani drevené rúčky na nože, pažby strelných zbraní a valašky.
Na rezbárčinu myslel aj počas potuliek po kopcoch nielen starého kontinentu. Napríklad aj na africkom Kilimandžáre, odkiaľ si pred tridsiatimi rokmi doniesol ebenové drevo, ktoré stále čaká na novú podobu. "Tých pár ebenových kúskov z Afriky tvorí v mojej hlave okrem fotiek živú spomienku na túto krajinu. Preto som dlho váhal, či mám z nich niečo urobiť, alebo ich nechať len tak. Bude to asi jediné drevo, ktoré prešlo mojimi rukami bez toho, aby zmenilo svoju podobu," vysvetľuje Bobiš, držiac v ruke ebenové drevo.
Horolezectvo a rezbárčina akoby sa prelínala v jeho vnútri a formovala jeho celý život. "Naučil som sa, že človek musí mať pred horami a drevom rešpekt a úctu. Nemám rád vyjadrenia horolezcov, ktorí tvrdia, že pokorili a zdolali nejaký vrch, alebo horu. Dokázali to len preto, že im to tá príroda dovolila. Poznám aj odvrátenú tvár hôr, ktorá vie byť i krutá a dokáže nemilosrdne zabíjať, preto sa nad ňou nevyvyšujem a netvárim pyšne. Podobne je to aj s drevom, ktoré vám tiež dovolí ho meniť len v určitých mantineloch. Ak ho človek neopracúva s pochopením, nesprávne sa ho dotýka, nebude mu rozumieť," tvrdí rezbár horolezec a dodáva: "Teraz sa mi rezbárčina aj zíde, aspoň si vyplním čas, nebavilo by ma stále s ostatnými dôchodcami vysedávať pred panelákom a len tak o niečom diskutovať. Práca s drevom je mojím útekom pred samotou a nečinnosťou, ktorá sa často zmocňuje už nepotrebných dôchodcov."
Jeho obrazy preniesli kúsok Slovenska aj do rôznych krajín Európy, kde má Milan množstvo priateľov, ktorí si spomienku na našu krajinu chceli zachovať práve vďaka jeho dreveným obrazom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
