Profesor Babuľák do Anglicka odišiel na päť dní, vrátil sa po dvanástich rokoch

Jedna veľmi stará múdrosť hovorí, že je lepšie byť prvým v provincii, ako druhým v Ríme. V mnohých ľuďoch ale drieme pocit byť stále lepší a lepší, a

tak po tom, ako "dobijú" jednu provinciu, idú ďalej, stále chcú byť najlepší, aby raz možno dobili aj samotný Rím.

Človeka, ktorý má v sebe ten vnútorný nepokoj, no hlavne neskrotnú túžbu ísť stále dopredu, neustále na sebe pracovať a "dobýjať" stále ďalšie a ďalšie územia, som nedávno takmer náhodou stretol v Michalovciach. Zdanlivo nenápadný muž v stredných rokoch s neposlušnou ofinou a neprepočuteľným anglicko-francúzskym prízvukom prišiel do metropoly Zemplína po dlhých rokoch. Zemplínčan, ktorý zo Slovenska emigroval v júli 1989, len pár mesiacov pred revolúciou, si za 15 rokov v zahraničí vybudoval renomé špičkového pedagóga, ktorý prednáša na najprestížnejších svetových univerzitách a podieľa sa na najnovších výskumoch v oblasti telekomunikácií. Je stelesnením slovenského sna odísť do sveta, zarobiť nemalé peniaze, no najmä stať sa uznávanou autoritou a jedným z najlepších odborníkov na svete v danej oblasti. Edovi Babuľákovi, ktorý je uznávaným pedagógom na prestížnej Staffordshire University v Anglicku, sa to podarilo. Nebolo to ale vôbec jednoduché.

LEPŠÍ ŠPORTOVEC AKO ŠTUDENT

"Vychovávali ma starí rodičia Michal a Maria Jarošovi, ktorí boli mojimi najlepšími priateľmi a učiteľmi. Chodil som na V. základnú školu v Michalovciach a základy matematiky, ktorú som si obľúbil, som dostal práve tam," spomína pán profesor. Prvé dva roky stredoškolského štúdia absolvoval na vojenskej strednej škole v Prešove a strednú školu dokončil v Košiciach na elektrotechnickej priemyslovke. Po maturite v roku 1976 nastúpil ako montér v prešovskom závode ZPA. "Vždy ma lákali telekomunikácie, často som pozoroval prácu inžinierov a zaujímalo ma, čo a ako robia."

Motivácia vyrovnať sa im vyústila do štúdia na elektrotechnickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach v čom ho jeho mama veľmi podporovala. Popri škole a štúdiu však vynikal aj ako športovec, venoval sa karate a darilo sa mu viac ako dobre. "Vtedy som asi viac vynikal ako športovec, nie ako študent. Bol som dokonca účastníkom svetového pohára v Budapešti, no do súťaže ma kvôli obmedzeným počtom miest nenominovali. Tak som aspoň v zákulisí zvádzal súboje s japonským majstrom sveta a celkom sa mi darilo," pousmial sa pri spomienkach na študentské a športové roky.

Z 5 DNÍ BOLO 12 ROKOV

Znie to neuveriteľne, ale angličtinu, ktorá je dnes pre neho druhým materinským jazykom a po anglicky prednáša aj študentom, sa začal učiť až ako 25-ročný. "Keď im o tom rozprávam a sem tam im dokonca opravujem nejaké gramatické chyby, tak mi to nechcú veriť."

Nevšedný talent na jazyky dostal Eduard Babuľák asi od sudičiek do vienka. Posúďte sami dohovorí sa po slovensky, česky, maďarsky, poľsky, rusky, srbo-chorvátsky, bulharsky, anglicky, španielsky, taliansky, portugalsky, nemecky, francúzsky a dokonca aj v esperante! "Viem aj niekoľko zdvorilostných fráz po arabsky, japonsky a čínsky," smeje sa nad neuveriteľným výpočtom jazykových schopností.

Práve s esperantom sa viaže odchod Eda Babuľáka zo Slovenska. "V júli 1989 sa naskytla možnosť ísť na esperanto kongres do Anglicka. Povedal som si "čom by ne" a s 50 dolármi v kapse som odišiel. Mal som tam zostať päť dní, no nakoniec z toho bolo takmer 12 rokov..."

Odchod z vtedy ešte totalitného Československa len niekoľko mesiacov pred revolúciou však neoľutoval. "Možnosti doma neboli veľké, bol som človek, ktorý chce poznávať a objavovať svet. Tiež som sa bál toho, že sa po návrate domov už na západ znova nedostanem. Dôvody, pre ktoré ľudia emigrovali boli rôzne, najmä finančné. Mnohí boli aj trochu naivní, mysleli si že vonku to bude ľahšie. Pečené holuby však nikde len tak z neba nepadajú. Mojou ambíciou bolo poznanie a to mi aj zostalo."

V Anglicku začínal takmer od nuly, opäť sa vrátil do školy, neustále si dopĺňal vzdelanie a pomaly začal stúpať stále vyššie aj v anglickom rebríčku. "Vedel som, čo chcem, mal som motiváciu študovať a neustále sa zlepšovať. Bolo to mimoriadne náročné, no mal som veľkú chuť a odhodlanie niečo dokázať."

Postupne mu pribúdal jeden titul za druhým a otvárali sa mu dvere do prestížnych vedeckých a ekonomických kruhov. Keďže bol cenným zdrojom informácií o fungovaní východnej Európy, získaval stále lepšie a lepšie meno. Bol dokonca konzultantom Európskej komisie v Bruseli.

SKRATKA NEEXISTUJE

V deväťdesiatych rokoch stál pred križovatkou vrátiť sa domov, alebo ísť ešte ďalej. Vybral si tú druhú, náročnejšiu možnosť, a odišiel "dobíjať" krajiny za veľkou mlákou - Kanadu a USA. Pracoval na univerzitách v Ottawe, Montreale i Vancouveri, začal sa učiť po francúzsky, stále sa vzdelával a v Kanade si vo francúzštine urobil aj doktorátne skúšky. "Opäť som začínal s jedným kufrom, no už to bolo viac o poznávaní a ľuďoch. Najmä život vo francúzskej provincii bol nezabudnuteľný."

Vzápätí v roku 1999 prišla ponuka z americkej univerzity v Pensylvánii, a tak vymenil Kanadu za USA. Z východného pobrežia sa potom sťahoval k Pacifiku do Los Angeles v Californii, kde v rokoch 2000 až 2001 pôsobil ako docent v oblasti telekomunikácií na Azusa Pacific University.

V roku 2001 sa vrátil do Európy, angažmán mu ponúkla prestížna Staffordshire University, kde pôsobí na Faculty of Computing, Engineering and Technology. Stal sa z neho rešpektovaný pedagog a vedec, cez jeho ruky prešli študenti z celého sveta. Jeho veľkým vzorom je Ján Amos Komenský. "Obdivujem jeho myšlienky a viaceré z nich pri práci so študentmi aj sám požívam. Podľa mňa študent musí mať vždy pocit, že je v triede vítaný, že všetci a všetko je tu kvôli nemu."

Aj vďaka skvelým pedagógom, ktorí ho učili na Slovensku, v Anglicku, Kanade či Amerike, dal dokopy niekoľko pohľadov na prácu pedagógov a publikovali ich takmer po celom svete. Dnes nie je výnimkou, že jeden týždeň prednáša na niektorej prestížnej európskej univerzite, aby o niekoľko dní preletel na druhú stranu zemegule a podelil sa o svoje znalosti napríklad v Japonsku či USA.

Ako Eduard priznáva, v zahraničí sa naučil, že úspech sa dá dosiahnuť najmä tvrdou prácou. V škole trávi 15 aj 17 hodín a stále na sebe pracuje. "Každý úspech je 5 percent talentu a 95 percent práce. Skratka jednoducho neexistuje a k úspechu sa dá dostať vzdelaním a tvrdou prácou. Ľudia, ktorí chcú v živote niečo dosiahnuť, sú ako voda v dravej rieke. Tá sa hýbe, má dynamiku a je stále svieža. Voda, ktorá sa zastaví, bude za chvíľu kalná. Tak je to aj v živote, všetko sa mení a moja snaha je byť neustále v pohybe, objavovať nové veci a neustrnúť," zhodnotil svoje celoživotné skúsenosti pán profesor.

Eduard Babuľák je síce pôvodom Zemplínčan, v Michalovciach stále žije časť jeho rodiny, no ako priznáva, má kanadské občianstvo, jeho dcéra žije v Čechách, jeho priatelia sú francúzski Kanaďania a doma sa cíti najviac v Anglicku. "Ale v podstate som Čechoslovák," šibalsky sa usmial pán profesor.