malý ostrov, kde dostanú odpoveď na všetky otázky. Žiaľ, jedna ostáva stále nezodpovedaná. Bežná otázka, v ktorej je schovaná radosť a nádej, ale keď na ňu dlho neprichádza odpoveď, vystrieda ju sklamanie. A tak po slovách "Kedy príde po mňa moja mama?," alebo "Kedy pôjdem aj ja domov?," nasleduje práca s deťmi, ktorej vychovávatelia a pedagógovia v Domove sociálnych služieb pre deti a mládež na Podskalke venujú maximálne úsilie. Ani tá však nedáva odpovede... Domov na okraji lesa sa stal miestom opustených detí, ktoré trpia rôznymi mentálnymi a telesnými poruchami. Osemdesiatjeden detí a 54 zamestnancov tu tvorí jednu veľkú rodinu, o ktorej ľudia "zvonku" takmer nič nevedia. Svet, kde detská samota a opustenosť našla pochopenie... Miesto, kde sa pedagógovia, vychovávatelia a rodičia radujú z malých úspechov, ktoré sú v každodennom živote pre nás zvonku obyčajnou samozrejmosťou.
Ešte len prekročíte brány ústavu a už sa k vám prihrnie skupinka detí, na ktorých už na prvý pohľad vidieť, že sa im šťastena otočila chrbtom. Po chvíli zistíte, že ich výzor je len klam - maska, pod ktorou sa ukrýva nefalšovaná úprimnosť a jednoduchosť. Jemná duša, vyšľachtená postihnutím, ktoré im vzalo skoro všetko a nechalo len kúsok neznámej sily, ktorá dáva najavo svojmu okoliu, že aj tento život má zmysel. "Ak sa ma niekto pýta, čo je na týchto deťoch výnimočné a aký dar majú, keď bol k nim život taký krutý, neviem na to presne odpovedať. Zdraví ľudia tieto deti nepoznajú a keď vidia niekoho s takým postihnutím, ani si neuvedomujú, akou zložitou cestou to dieťa muselo prejsť, kým sa naučilo robiť bežné veci. Ich výnimočnosťou a zároveň úspechom sú malé kroky, ktoré si čiastočne osvojujú zo života zdravých ľudí," vysvetľuje riaditeľ domova Karol Fifik.
Humenský domov je jediný svojho druhu v Prešovskom kraji a na celom Slovensku je ich len päť. V areáli sa nachádza špeciálna materská škola, špeciálna základná škola a ústav. Deti sa tu delia podľa stupňa postihnutia a sú rozdelené do niekoľkých variantov, s ktorými učitelia zvlášť pracujú. Niektoré sem vodia rodičia každý deň, iné tu zostávajú na týždeň, na celý rok a ostatné sú tu... od narodenia až do osemnástich rokov. Tie posledné svojich rodičov videli len v predstavách a snoch a ich stretnutie s nimi sa odkladá každý deň na neurčito. Deň, v ktorom nastane vytúžený filmový happy end sa tu však väčšinou nekoná a keď, tak má skôr trpkú príchuť. "Najviac ma mrzí, že o deti s nariadenou ústavnou výchovou nemá drvivá väčšina rodičov vôbec záujem. Celé roky ich vôbec neprídu pozrieť a nejavia o ne záujem. Ozvú sa až vtedy, keď sú plnoletí a začnú poberať invalidný dôchodok. Potom ich začnú kvôli peniazom využívať. Je to nechutné," tvrdí riaditeľ.
Neplatí to len u detí, ktoré sem dochádzajú do špeciálnej školy každý deň alebo na týždeň. Ich rodičia spolupracujú s domovom a snažia sa im spolu s pedagógmi čo najlepšie pomôcť prekonávať ich hendikep. V areáli domova je detské ihrisko, hojdačky, bazén a krásne prostredie v blízkosti lesa, v ktorom deti niekedy trávia voľné chvíle. Miestnosti, izby a chodby v škole pripomínajú jednu veľkú rozprávkovú krajinu, v ktorej dominuje pestrofarebný svet detských snov a fantázie. Steny v miestnostiach sú pomaľované kresbami a visia na nich obrázky, ktoré stvorili tunajšie deti.
Celé prostredie navodzuje pocit, že sa nachádzate v nekonečne veľkej detskej izbe - najväčšej na svete. Žije tu rodina, kde sú si rovné vo svojom osude deti na vozíku, s barlami a silným mentálnym postihnutím. Ich život - to nie je len uzavretý svet za stenami a plotom ústavu. Píbehy, v ktorých hlavní hrdinovia postupne putujú k zdanlivo ľahkým cieľom a želaniam, sa neodohrávajú v obmedzenom priestore. Práve naopak - častokrát vyrážajú na výlety po okolí, do ZOO či na rôzne výmenné pobyty s inými ústavmi.
Štvornohých priateľov si našli na neďalekom ranči ČIKO, kde voľne pobehuje niekoľko koňov, kôz a psíkov. "Na ranči cvičia s našimi chovancami hypoterapiu - deti si vytvorili kamarátsky vzťah ku koňom. Neraz tam idú, aj keď nemajú rehabilitáciu. Je to pre ne jeden z najvzrušujúcejších zážitkov dňa," prezradila jedna z vychovávateliek.
Veľmi aktívny je ich krúžok Krtkovčatá, ktorý spolupracuje s Centrom voľného času v Humennom. Deti v ňom aj napriek svojmu hendikepu našli možnosť sa realizovať a dokazujú to na rôznych vystúpeniach, kultúrnych podujatiach a benefičných koncertoch. Pripravujú divadelné predstavenia - zdravým ľuďom tak dávajú najavo, že aj tanec a pieseň v ich podaní búra bariéry, ktoré častokrát nevedomky medzi nás a ne staviame.
Okrem učiteľov a vychovávateľov je ich neodmysliteľným priateľom zdravotnícky personál, ktorý im pomáha čiastočne prekonávať telesnú vadu rôznymi cvikmi a rehabilitáciou. "Pozrite, čo už dokážem," teší sa chlapček, ktorý sa na špeciálnom cvičebnom stroji snaží rozcvičiť postihnutú nohu. V ďalšej miestnosti vám ukážu najobľúbenejšiu hračku, alebo vás zavedú do izby, ktorú si sami vyzdobili.
Keď pomalými krokmi a trošku zamyslený odchádzam z miesta, kde je aj splnenie tých najmenších cieľov dôvodom na oslavu, zmocní sa ma pocit, akú sú tie naše každodenné želania a sny častokrát malicherné. Z chvíľkového zamyslenia vás prebudí len jemný dotyk neznámeho dieťaťa, ktoré vám podáva ruku na rozlúčku a odprevádza vetou: "Príďte aj na budúce, budeme čakať."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
