najlepšie čo v nich je, rozdávajú iným a venujú tomu desiatky hodín svojho času. Bokom ide domácnosť, rodina, záhrada, oddych a možno aj zaslúžené leňošenie. Neustála aktivita je ich život a zároveň najlepší liek na choroby, ktoré im priniesli status telesných invalidov. Hovorím telesných duševnej energie totiž majú na rozdávanie, ba aj nejakej v zásobe. O kom je reč? O skupine devätnástich členov skupiny Soľanka zo Zbudze, ktorá bez bariér rozdáva radosť nielen po Zemplíne, ale aj Slovensku.
"Soľanku pred šiestimi rokmi vytvorili výhradne telesne postihnutí zo Zbudze. Na začiatku nás bolo asi osem a väčšinou sme len spievali - vytvorili sme mužskú a spevácku skupinu a prezentovali sa, kde sa dalo. K zásadnej zmene prišlo, keď sa k nám pridal harmonikár Ján Stebila, ten náš tím poriadne "osolil" a tá pravá Soľanka bola na svete," spomína usmievavá a večne optimisticky naladená šéfka Okresnej organizácie Slovenského zväzu telesne postihnutých, umelecká vedúca, manažérka, krajčírka, kostymérka, choreografka a režisérka Soľanky v jednej osobe duša súboru Eva Hlodinková.
Ako dodáva, pri štarte mu pomohol obecný úrad a najmä starosta obce Jaroslav Dzurjovčin, ktorý sa optimizmom prvolezcov nechal rýchlo strhnúť a sám sa pridal k tímu. "Názov Soľanka vznikol celkom logicky - neďaleko Zbudze je nálezisko soli, žiaľ, ako je známe, nedajbože tu začať dolovať. To, aby sa tak stalo síce ovplyvniť nevieme, ale to, aby každý, kto Soľanku videl vedel, odkiaľ prichádza, áno," vysvetľuje starosta.
Soľanka bola na svete, ale úspešné účinkovanie na folklórnych slávnostiach po celom Zemplíne jej nestačilo. Ani to, že svoje spevácke vystúpenia choreograficky stvárnila do menších javiskových pásiem. S prehľadom si prerazila cestu na medzinárodný festival FEMIN, Zemplínske folklórne slávnosti či na prehliadku Záujmovej umeleckej tvorivosti do Bánoviec nad Bebravou, odkiaľ si trikrát za sebou priniesla putovný pohár víťaza. Soľanke nestačili desiatky ocenení ani stovky hodín nácvikov pred každým vystúpením. Jej členov neunavovala finančná mizéria a ani to, že si kroje a rekvizity museli kúpiť či vyrobiť sami.... a tak sa pred troma rokmi vrhli na divadlo. "Sami to chceli - povedali si, keď spievame a tancujeme, prečo by sme nemohli aj hrať," pokrčí plecami Eva Hlodinková.
Pravdaže, divadlo nie je spev pomocnú ruku agilnej skupinke dôchodcov podalo michalovské Zemplínske osvetové stredisko. "Helena Kuncová, pracovníčka, ktorá má túto sféru na starosti, nám pomohla a navigovala nás na prešovského režiséra a skúseného divadelníka Petra Lejku, ktorý z nás začal vytesávať skutočných ochotníkov," hovorí Eva Hlodinková. Hneď v roku 2002, kedy divadelná zložka Soľanky prišla na svet, naštudovala prvú hru Urbánekov Kamenný chodníček. "Reakcie publika boli úžasné a my sme sa potešili diplomu zo Zemplínskej scénickej jari. Páčil sa aj Tajovského Ženský zákon, ktorý sme nacvičili vlani, kedy sme vydali aj prvé CD speváckej časti Soľanky," spomína E. Hlodinková.
Keďže pravidlo znie každý rok nová hra, Soľanka sa nedala zahanbiť ani tento rok žreb padol na írečitého a klasicky slovenského Kuba od Jozefa Hollého. Pravdaže, aby to bolo pravé zemplínske, ochotníci hru najskôr naštudovali v slovenčine a potom ju "preložili" do zemplínskeho dialektu. Pokiaľ ide o kulisy, pri prvých dvoch hrách im ich urobil zbudzanský rodák Slávo Pavlovčák, pri Kubovi už siahli po výtvarníkovi Jankovi Olšavskom. Premiérovo sa s Kubom predstavili na domácich doskách, minulú nedeľu si to zopakovali v Ložíne a na budúcu vystúpia v Bánovciach nad Ondavou. "S Kubom sa chceme predstaviť aj na blížiacej sa celoslovenskej prehliadke hier s dedinskou tematikou, ktorá bude v júni v Trebišove," prezrádza Eva Hlodinková, ktorá vôbec nevyzerá ako telesne postihnutá (podobne ako ostatní členovia Soľanky). Večný úsmev, žiadne jojkanie, ale behanie, vybavovanie, skúšky a k tomu na dôvažok rodina, dom, manžel... Recept? "Tolerantný manžel a veľké deti," smeje sa.
Čo dodať na záver? Vidieť generálnu skúšku Kuba v podaní Soľanky pred vystúpením je naozajstný zážitok. Nechtiac porovnávate televízneho Jozefa Krónera s podstatne starším, ale nemenej presvedčivým a živým Eduardom Šimaľom. Na legendárnej replike: "Anča, ja mám nožík," by sa hádam zabavil aj herecký majster, keby žil. Na kráse postavy jeho partnerky Haňky neuberá ani vek Márie Zámečníkovej, ktorú chce stará Košárička v podaní Anny Sinčákovej za každú cenu vydať za Kuba. Nechce sa veriť, že väčšina týchto ľudí už dávno prekročila zenit mladosti ani to, že trpia nejakou chorobou. Pozorujete ich, ako sa pohybujú pódiu, akoby mali divadlo v krvi. Nehrajú pre peniaze, nehrajú pre slávu, hrajú pre seba...a nás. Dávajú nám na dlani svoje veľké srdcia. Bez bariér, ktoré im samým postavil do cesty život, šíria okolo seba chorobu, zvanú láska k ľuďom. No a keďže je to Soľanka, prisáľajú ju zmyslom pre humor. Takého, "od Pirôžkôv"....
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
