mladých ľudí. Jedným z nich bol aj Vlado Jakub, poslanec michalovského zastupiteľstva a bývalý prednosta okresného úradu.
"Do Moskvy som išiel študovať v roku 1892 na Univerzitu akademika Gorjačkina technický odbor organizácia a technologické opravy špeciálnych strojov. Nikdy nezabudnem na to, ako sme prišli do Moskvy a na stanici na nás čakal autobus bez okien, ktorý nás odviezol na internát. Bol plný švábov, na zničených posteliach sa vôbec nedalo spať, museli sme si kúpiť rysovacie dosky, aby sme sa ako tak vyspali. Po prvom dni som mal sto chutí ujsť, no mal som fľašu slivovice, ktorú sme s jedným Sninčanom vypili a na druhý deň sme vstúpili do ruskej reality," spomína Vlado Jakub.
Zvláštne pocity vyvolávala aj každá návšteva toalety. "Klasické záchody ako u nás tam neboli, k dispozícii boli len šlapacie toalety, ktoré sme volali 'politbiro'. Bolo to niečo strašné, černosi mali problém sa do nich trafiť, úplnou 'lahôdkou' bolo, že použitý toaletný papier sa nesplachoval, ale hádzal sa vedľa do koša," so zdvihnutým žalúdkom opisuje exprednosta.
Keď je reč o politbire, Vlado Jakub za päť rokov doslova prežil štyroch ústredných tajomníkov ZSSR. "Keď som bol v prvom ročníku, zomrel Brežnev, po ňom zakrátko Andropov i Černenko, takže keď som v roku 1987 končil, bol už na čele strany Gorbačov." V Moskve prežil aj výbuch Černobyľu. "Pamätám, že pod oknami nám niečo merali, no oficiálne informácie chýbali. Až po niekoľkých dňoch nám volali spolužiaci z Berlína, čo sa stalo."
Mesačné štipendium Vlada Jakuba bolo 160 rubľov, čo bolo na moskovské pomery viac než mesačný plat priemerného Rusa. Vynaliezaví Slováci však prišli na to, ako si ešte nejakú kopejku privyrobiť. "Trochu sme kšeftovali. Rusom sme z nášho Tuzexu nosili rifle, tenisky a teplákové súpravy. Doma sme ich kúpili za 500 korún, v Moskve sme ich predávali po 200 rubľov. Okrem toho za Gorbačova bol v Rusku tzv. suchý zákon a bol problém zohnať kvalitný alkohol. Pri našej ambasáde bol Tuzex, od diplomatov sme zohnali bony, kúpili sme borovičku, ktorú sme neskôr predávali Sovietom," pochválil sa pán poslanec.
Počas štúdia brigádovali v Kazachstane, Uzbekistane aj na Sibíri. Najzaujímavejší zážitok zažil exprednosta v uzbekistanskom kine. "Bolo pod holým nebom, natiahli plachtu, premietačku pripevnili na traktor a išlo sa na to. Najobľúbenejšie boli indické bojové filmy, ktoré boli zásadne nedabované. Domorodci dej úplne prežívali, vykrikovali, pomaly išli biť hercov na plachte," s úsmevom uzavrel spomienky na študentské zážitky Vlado Jakub.
Autor: KINO Centrum
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
