opatrovateliek na ich plecia a už im na dvere klopú sociálne odkázaní. Tí si podávajú kľučky s riaditeľmi škôl, ktorí denne chodia plakať kvôli almužnovým Froncovým normatívom. Samosprávy asi veľkú radosť nemajú ani z desiatok ďalších kompetencií, nekonečných zmien v zákonoch, ktoré nevedia poriadne vysvetliť ani ich tvorcovia, nieto ešte ministerskí úradníci.
Čo s tým robiť? Nič, len to prežiť a makať na 200 percent - starostom počnúc a poslednou upratovačkou končiac. Slová nášho národného velikána Štúra: "Dali ste sa do služieb ducha, preto musíte prejsť cestu života tŕnistú," by sa dali parafrázovať: "Dali ste sa zvoliť, preto musíte nasadnúť na všetky prichádzajúce vlaky a keď treba, sedieť aj na viacerých sedadlách naraz." Niet im čo závidieť, to je fakt. Napriek tomu musí každého šokovať ich pštrosia politika pri uchádzaní sa o prostriedky zo štrukturálnych fondov. Spievajú o nich už minimálne rok, mnohí tvrdia, že chcú urobiť toto alebo hento, že už majú štúdiu, projekt, že sú pripravení a... keď príde na lámanie chleba, všetko je inak.
Stačilo oficiálne vyhlásenie vôbec prvej grantovej schémy, určenej na školstvo a populistické sľuby, stojace na hlinených nohách, dostali prvú po hube. Rad serióznych záujemcov sa enormne scvrkol, nasledovali výhovorky, prečo sa to nedalo... Jeden by povedal: Do šľaka, kto bol dobre pripravený, stačilo mu len skompletizovať fúru dokumentov, ktoré k žiadostiam boli potrebné, či nie? Iste, ale šibeničný termín prvej grantovej schémy, kde bol "dead line" len šesť týždňov od oficiálneho vyhlásenia, sa dal stihnúť iba ak to bolo naozaj tak... Bolo či nie, páni starostovia? Odpoveď sa ukazuje dnes rovnako, ako sa nechtiac nastavuje zrkadlo vášho záujmu o rozvoj obcí. Hodnotenie nech si urobí každý občan sám.
Jedným príkladom za všetky boli minulotýždňové vyhlásenia šéfa istej rozvojovej agentúry, ktorého prekvapilo, že dolnozemplínski starostovia pri vyhlásení schémy zaspätkovali a stiahli chvosty. Výsledok: do vlaku, kde sa hrá o veľké eurá, nastúpili pätnásti, ale len jediný projekt bol z Dolného Zemplína. Iste, sú tu aj iné agentúry, ale veľký nával asi ani tam nebol...
Čo dodať? V Zemplíne je rádovo dvesto obcí!!! Vyčkávacia taktika, sprevádzaná argumentáciou starostov v štýle: My do toho vrazíme peniaze a ono to potom nevyjde, tu nie je vôbec namieste. To je akoby čakali, že im pečené holuby samé začnú padať do huby. Podobne neobstojí ani ošívanie sa pri platení agentúre. Na rozdiel od miest, ktoré majú na písanie projektov väčšinou manažment profíkov (pre niektoré to ešte stále neplatí, však páni z michalovského magistrátu?), obce nemajú inú šancu, ako osloviť agentúry.
Apropó, nejakých desať či pätnásťtisíc za garantované spracovanie projektu je smiešna suma. Nechcem nikoho uraziť, ale zemplínske mestá a obce dali väčšie peniaze za oveľa väčšie voloviny, ako je europrojekt. Efekt je jednoznačný - ak to vyjde, dajú sa získať peniaze, ktoré tomuto nešťastnému regiónu tak strašne chýbajú... Riziko? To existuje stále, veď ako hovorí klasik: Jedinou istotou je smrť. Čakanie na zázrak, ktorý sa bez niečieho pričinenia nikdy nestane, je však zbytočné rovnako ako prázdne špiritizovanie o tom, ako sa čo nedá v snahe ospravedlniť samých seba. Zobuďte sa, vlak sa rozbehol a séria je limitovaná. V opačnom prípade vám zostane len plakať nad rozliatym mliekom, ktoré si budete musieť zlízať sami...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
