otázky podľa abecedy. Ako prvé sme si vybrali písmeno "C", ktoré je napríklad medzi mestskými poslancami zastúpené až štvornásobne. S rovnakými otázkami, začínajúcimi na "C", resp. "Č", sme tentokrát prekvapili Zlaticu Čeplíkovú a Ľubomíra Cibereho. Ako je známe, obaja sú právnici.
Čo vám hovorí slovo ceremónia? Máte ich radi, resp. stretli ste sa s tým, že niekde sa to s ich prípravou "prepálilo"?
Zlatica Čeplíková: "Uznávam, že za istých okolností je súčasťou bontónu, ale keďže patrí medzi spoločenské formality, nemám ju veľmi rada. Ja totiž akúkoľvek formálnosť neuznávam, ale musím ju akceptovať. Podľa mňa sa mnohým aktom celkom neopodstatnene pridáva obradnosť, ktorá k nim nepatrí. Žijeme v demokratickej spoločnosti, kam by zbytočné ceremónie patriť nemali, ale naďalej patria. Žiaľ..."
Ľ: Cibere: "Väčšinou sa ceremónie, ktorých som sa zúčastnil, viazali na naozaj dôležité udalosti. Hoci nemám oficiality rád, uznávam, že danému aktu to dodalo vážnosť. Ak chceme zostať kultúrnym národom, musíme ich zachovávať. Na druhej strane, stalo sa mi aj to, že som zostal v šoku, keď sa pridalo na obradnosti aj rôznym nedôležitým, povedal by som až podradným akciám. Organizátori to proste prepálili. Kde sa to stalo, radšej nebudem špecifikovať..."
Aký máte vzťah k cenzúre? Tvrdí sa, že ju zrušili po roku 1989, ale...
Zlatica Čeplíková: "Iste, zrušili, ale len v tom zmysle, ako platila za totality. Inak sa toho veľa nezmenilo. Naďalej existuje kontrola toho, čo sa kde povie a napíše, alebo sa o to aspoň niektorí snažia. Ja si myslím, že ľudia by mali vedieť o všetkom, čo sa deje bez toho, aby sa vyberalo, čo sa povie a čo nie. Sama sa s tým stretávam, či už na pracovisku alebo civilnom živote a dosť mi to vadí. Výsledkom je, že keď sa človek pýta na niečo otvorene a bez obalu alebo povie niečo, čo adresátovi, väčšinou nadriadenému nepasuje, dá mu to poriadne pocítiť. Ja sama som mala česť si to vyskúšať koncom roka... Ale ani to ma nezmenilo."
Ľubomír Cibere: "Nemám ju rád, lebo som sa s ňou stretol veľakrát a to, že ju zrušili po nežnej, žiaľ, nie je pravda. Denne som svedkom cenzúry - politickej a neraz aj odbornej, čo ma mimoriadne mrzí. V súkromí som sa s ňou nestretol a ani by som to nikomu zo svojich blízkych či priateľov nedovolil, ale rovnaký meter mám aj pre seba - ani ja nikoho necenzurujem. Pokiaľ ide o celospoločenskú cenzúru, zdá sa mi skôr, že ju postupom času každý nasmeroval na seba a vyvinul sa nový fenomén - autocenzúra. Každý sa dnes bojí a veľmi rozmýšľa - čo, kde, ako a komu povie a to je škoda..."
Slovo centralizmus nie je na Slovensku žiadnou novinkou. Čo myslíte, kedy u nás prestane existovať?
Zlatica Čeplíková: "Centralizmus vždy bol a žiaľ, ešte dlho bude. Stále sa ešte o priveľa veciach rozhoduje hore a tí dole sa môžu len prizerať. Kedysi nás riadili z Prahy, teraz z Bratislavy a pritom sa to dôležité, čo ovplyvňuje chod spoločnosti, deje dole medzi obyčajnými ľuďmi - v regiónoch. Ak by sa chcela spoločnosť centralizmu zbaviť, muselo by dôjsť k zmene v myslení ľudí. A tú tak skoro neočakávam. Podobne ako ceremónia a cenzúra, aj centralizmus je prejav diktátu a ja nemám rada, keď mi niekto niečo diktuje."
Ľubomír Cibere: "Dúfam, že skoro. (smiech) Myslím, že sme už tých centralizmov mali dosť. Najskôr to bol pražský, neskôr bratislavský a najnovšie už košický. Tento fenomén nedokáže 'prebiť' ani neviemaký lokálpatriotizmus. Keby Európska únia fungovala a rozmýšľala takýmto spôsobom, asi by sme sa v máji dočkali Bruselcentralizmu. Ja si však skôr myslím, že oni si už takúto éru zažili, prekonali ju a to isté budú očakávať od nás. Verím, že dlho to nepotrvá..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
