viac na oblohe, ako na pevnej zemi. Oboch manželov opantala vášeň z parašutizmu.
Ján začal skákať s padákom už ako šestnásťročný. "Už ako dieťa som sníval o tom, že budem raz lietať. Vždy ma fascinovali lietadlá a parašutisti," spomína na svoje začiatky dnes 60-ročný dôchodca pokračuje: "Môj prvý zoskok z oblohy bol 4. novembra 1956. Viem to presne, na to sa nedá zabudnúť."
Problémy s lietaním a s parašutizmom v tej dobe podľa neho neboli. Bývala mládežnícka organizácia Zväzarm podporovala mládež, ktorá mala záujem o skákanie padákom a lietanie.
Parašutizmus vyžaduje dobrú fyzickú dispozíciu a psychickú pripravenosť, takže nečudo, že niektorí nadšenci sa tohto športu časom vzdajú. "Začínal som vo svojom materskom aeroklube v Kamenici nad Cirochou. Najprv som absolvoval základný výcvik, do ktorého sa prihlásilo 40 záujemcov, ale prešli sme len štrnásti," spomína bývalý parašutista.
Po absolvovaní základného výcviku úspešne ukončil aj športový výcvik. Jeho láska k parašutizmu mu automaticky predurčila zaradenie počas základnej vojenskej služby. "Vybrali ma bez akýchkoľvek pochybností rovno k výsadkárom. Ani sa nečudujem, už vtedy som mal viac zoskokov, ako náš veliteľ roty," dodáva s úsmevom Ján.
Po skončení vojenskej služby sa vrátil do materského aeroklubu, kde spoznal svoju budúcu manželku. "Môžem povedať, že práve parašutizmus nás zblížil. Najprv sme skákali ako priatelia, ale neskôr to prerástlo v lásku a v manželstvo," zapojila sa do rozhovoru bývala parašutistka Zuzana. Podľa nej je na parašutizme úžasné to, že zbližuje ľudí. "Ak sa ľudia na zemi pohádajú, tak potom na nebi pred zoskokom si všetko odpustia, pretože nikdy neviete, ako váš skok dopadne."
Pri skákaní zažili kopec srandy, veľa krát skončili zamotaní v korune stromov, alebo v rieke a jazere. V ich mysli sa vynárajú okrem pekných zážitkov aj spomienky na priateľov, ktorých tento šport, žiaľ, pripravil o život. Ale napriek tomu bývala parašutistka tvrdí: "Ľudia považujú parašutizmus za nebezpečný šport, ale viac ľudí zomiera na našich cestách za volantom a napriek tomu autom jazdia naďalej."
Pani Zuzana bola úspešná reprezentantka v rámci Československej republiky. Má za sebou viac ako osemsto zoskokov na všetkých letiskách bývalej republiky. "Môj manžel bol dobrý parašutista, ale v počte zoskokov na mňa nemal. On ich mal 'len' šesťstoosemdesiat," humorne podpichla manžela Zuzana.
Najradšej mala figurálne a skupinové zoskoky. Svoje parašutistické umenie predvádzal manželský pár aj na spartakiádach po celej republike. So športovými zoskokmi prestala v roku 1967. "Môj posledný skok bol na letisku v Břeclavi. Musela som sa tejto celoživotnej vášne vzdať, pretože som čakala naše prvé dieťa Zuzku," spomína pani Džurbalová.
Potom sa im narodil syn Ľuboš a Zuzana sa už k parašutizmu nevrátila. Jej manžel sa ešte niekoľko rokov venoval skákaniu, ale kvôli rodine sa napokon aj on svojej záľuby vzdal. Potom do roku 1988 pôsobil ako letecký inštruktor na bezmotorových lietadlách v Kamenici nad Cirochou. K svojej celoživotnej láske sa dnes vracajú už len v spomienkach a pri stretnutiach s bývalými parašutistami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
