dramaturga a spisovateľa Borisa Filana. Pri tejto príležitosti sme ho požiadali o krátky rozhovor.
Do povedomia väčšiny Slovákov ste sa dostali ako domovský textár Elánu. Zaujímavé je, že túto klasiku si pospevujú nielen skôr narodení, ale stále dokáže osloviť aj mladú generáciu. V posledných rokoch ste sa širokej verejnosti viac prezentovali ako spisovateľ. Čo je s vašou textárskou tvorbou?
Som rád, že moje texty dokážu osloviť všetky generácie. O to viac, že málokto si to možno uvedomuje, ale posledný som napísal pred jedenástimi rokmi. Sú dve možnosti - buď si to nikto nevšimol, alebo tie pesničky vydržali celé roky predstierať, že som tu stále prítomný. Istú potrebu vrátiť sa k textárčine som pocítil pred šiestimi rokmi. Keď sa mi však do rúk dostali pesničky Pavla Dobeša z platne Zpátky do trenek, povedal som si, že ešte nie je ten správny čas, lebo Dobeš to urobil za mňa. Keďže v poslednom čase som od neho nič novšie nepočul, rozhodol som sa prebrať štafetu a v súčasnosti pracujem na textoch pre novú LP Elánu. Len pred pár dňami sa zrodila fajčiarska hymna Cigary idú do neba.
Vaše cestopisné Tam-tamy sa stali legendou a povyhrávali všetky možné ocenenia. Vlani ste verejnosti prezentovali svoj Nočný Tam-tam s avízom, že už pracujete na ďalšom, ktorý by mal byť posledný. V akom štádiu písania ste dnes?
Kniha, ktorú som nazval Piaty Tam-tam, je už hotová a na trh by sa mala dostať v predvianočnom čase. Píšem v nej o svojich zážitkoch z Egypta. Súbežne píšem knihu Tri opice a ako som povedal, gro mojej práce je teraz tvorba elánskych textov. To, či piaty Tam-tam bude posledným, je dnes ťažko povedať.
Egypt je krajinou, z ktorej na návštevníka dýcha staroveká civilizácia. Dýchla aj na vás?
Egypt je nádherná krajina, zamorená Arabmi a pamiatkami. Keby tam neboli, bolo by tam super. Najúžasnejší bol asi Asuán a cesta na Abú Simbel. Mám tam priateľa - nílskeho kapitána Bibiho Banu a cesty s ním na jeho feluke boli pre mňa krajším zážitkom ako všetky pamiatky dokopy. Asi najväčšie prekvapenie bolo pre mňa, že Níl je studený. Určite nezabudnem na svoj zážitok z Asuánu, kde sú nádherné, malebné trhy, ktoré tam volajú suk. Keďže na cesty si beriem vždy dvakrát toľko peňazí a presne polovicu vecí, ako pôvodne plánujem, musel som si tam kúpiť košeľu a nohavice, Žiaľ hneď na druhý deň sa košeľa roztrhla. Vyhľadal som teda krajčíra, ktorý napodiv ovládal niekoľko jazykov. Prezradil mi, že má sprievodcovský kurz a určitú dobu aj robil pri pyramídach, ale viac ho uspokojuje život v Asuáne a preto sa radšej vrátil. Ešte zaujímavejšie bolo platidlo, ktorým sme sa mali vyrovnať - potichu sa spýtal, či nemám Viagru. Diplomaticky som odpovedal, že ju mám v hoteli, hoci to nebola pravda. Nabudúce si ju asi pribalím.
Spomínate si na svoju prvú zahraničnú cestu?
Ako by som na to mohol zabudnúť? (Smiech) Bolo to v letnom tábore na Oravskej priehrade. Prvý deň nám sľúbili, že kto bude mať najviac bodov za poriadok, pomoc v kuchyni atď., posledný deň pôjde na výlet do Poľska. To bolo čosi šialené, Poľsko bolo vtedy ako dnes Bangkok. Hoci som neholdoval ani jednej disciplíne, pri ktorej sa dali získať body, predposledný deň som dal v zápase gól a tak som sa dostal do člna aj ja. Na jednom mieste sa čln otočil s tým, že vedúci nám povedal, že práve sme prešli poľskú štátnu hranicu. S radosťou som napísal domov: "Oco, mama, dnes som zažil čosi úžasné. Bol som v Poľsku." V ten deň sa zrodili moje tri cestovateľské cucche zásady. Prvé je neskonale túžiť po svojom cieli, druhé spraviť pre jeho naplnenie všetko a tretie, najdôležitejšie je prijať dar cesty. Niektorí totiž tvrdili, že sme sa len previezli po jazere, ale ja som bol v krásnom Poľsku…
Je pravdou, že počas návštevy Ameriky ste sa stretli so Sylvestrom Stallonem, ale keď ste sa s ním chceli odfotografovať, odmietol?
V Amerike mám priateľa - slovenského rodáka, ktorý vlastní fitnesscentrum, kde som ho navštívil v čase, keď tam cvičil aj Stallone. Keďže môj priateľ je vášnivým amatérskym fotografom a má aj slušnú výbavu, navrhol, či sa s Rockym nechcem odfotiť. Porozprávali sme sa síce, ale keď prišlo na fotenie, odmietol. Meria totiž len 172 centimetrov a ja mám basketbalovú výšku.
V Nočnom Tam-tame ste sa vyjadrili, že Macchu Picchu vás veľmi neoslovilo. Váš predpoklad, že je to miesto, kde sú ľudia bližšie k Bohu, sa nenaplnil, lebo tam bolo také množstvo turistov až ste sa navzájom nenávideli. Kde je teda miesto, na ktorom sa cítite najbližšie k Bohu?
V Lopeji, kde sa spájajú doliny, pod horou hneď nad Hronom je jeden kameň a to je miesto, na ktoré sa pýtate. Horehronie mám rád a niekoľkokrát ročne sa tam vraciam, lebo tam mám priateľov a dobre sa tam cítim. Tamojší ľudia sú mi drahí, hoci sú akí sú. Dokázali ma prijať medzi seba a pustili ma do svojich sŕdc. V podstate sa to dá všade na svete, len to chce čas.
Kam sa chystáte tento rok?
Na ostrov Rhodos, kde plánujem u svojho priateľa Agostian Agostinosa stráviť asi tri týždne a veľmi sa na to teším.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
