svedectvám o morálnej sile ale aj slabostiach človeka, priťahujú ho osudy jednoduchých ľudí, ktoré analyzuje s veľkou osobnou účasťou. Rudolf Čižmárik, držiteľ Európskej medaily Franza Kafku /2000/ a Ceny Masarykovej akadémie umení v Prahe /1994/ si obľúbil Horný Zemplín a rád sa k nemu vracia.
Čo Vás, rodáka zo Šoporne a naturalizovaného Bratislavčana, ťahá na druhý koniec republiky do Sniny?
- Ľudia, ktorí tu žijú a nádherná krajina. Prvý raz som tu bol pred desiatimi rokmi, keď bratia Smolákovci, ktorých poznám už štvrťstoročie, otvárali v Snine Galériu MIRO. Napísal som komentár k filmu Mira Smoláka Pod horou Gazdoráň, ktorý sa vtedy po prvý raz premietal a tak ma pozvali. Nikdy predtým som v týchto končinách nebol. Priznám sa, učarovali mi. Odvtedy tu chodím veľmi rád. Našiel som si veľa priateľov a navštevujeme sa navzájom. Keď oni pricestujú do Bratislavy, stretneme sa tam, ja tu chodím aspoň štyri razy do roka. Cítim sa tu ako doma. Okrem toho, Galéria MIRO to je živá kultúra. Jej výtvarný festival, na ktorom existuje popri sebe niekoľko umeleckých smerov, je veľmi inšpiratívnym podujatím pre umelcov. Okrem výtvarníkov tu človek stretne spisovateľov, básnikov, hercov, hudobníkov, umelcov všetkých kategórií a to sú tiež veľmi zaujímavé stretnutia.
V ostatných rokoch ľudia v Zemplíne cítia, že sa hospodársky i sociálne veľmi vzďaľujú od ostatnej časti Slovenska. Bratislava a Snina dnes predstavujú dva protipóly. Vy rok čo rok prichádzate do Sniny z toho "druhého brehu". Ako toto vzďaľovanie sa dvoch častí Slovenska vnímate?
- Je faktom, že je 13 rokov po revolúcii a sociálne rozdiely sa prehlbujú. Lenže budú sa prehlbovať aj naďalej. Nielen medzi východom a západom Slovenska, ale vôbec v celej spoločnosti. To, že na východnom Slovensku krachuje jedna fabrika za druhou je nesporne aj výsledkom zlého manažmentu vo fabrikách, ale je to určite aj daň tomu, čo sa u nás deje. Neviem si predstaviť kedy a ako sa bude znižovať nezamestnanosť v týchto končinách. Každá politická strana to má síce vo svojom programe, ale ešte žiadna nič z týchto sľubov nesplnila. Preto som v úvahách na túto tému veľmi skepticky.
Básnik je človek, ktorý vníma dobu nielen rozumom ale predovšetkým srdcom. Aká teda je?
- Chvalabohu ja môžem písať a vydávať svoje veci. Je to iné ako to bolo kedysi. Na druhej strane, aj táto voľnosť, demokracia v umení priniesla so sebou veľa vecí, aj knižiek a filmov, ktoré by za iných podmienok neboli uzreli svetlo sveta. Český režisér Jiři Menzl povedal, že socializmus mala jednu dobrú stránku a to, že nedopustil inváziu amerických filmov. Lenže to nie je len vo filme, to je aj v literatúre. Keď sme kedysi boli jednostranne zameraný na veľký Sovietsky zväz, teraz sme na veľkú Ameriku. Žiadne extrémy však nie sú dobré.
Hovoríte o umení a gýči. Lenže čo je dnes umenie, čo gýč a brak? Kníhkupectvá sú zaplavené literatúrou, ktorej sa kedysi hovorilo "červená knižnica" , čo znamenalo vyložený brak. Dnes vychádzajú v mnohomiliónových nákladoch, celý svet ich hltá, milióny ľudí sedí pred televíznou obrazovkou a nedýcha pri telenovelách, v Anglicku vraj založili spolok na ochranu záhradných trpaslíkov. Zdá sa, že všetko je inak.
- To je práve o tej invázii. Mnohé romány, najmä ženám v domácnosti poskytujú istú drogu. Čítajú o nejakej chudobnej žene, ktorá sa vydá za boháča, prekoná všetky nástrahy života, odmenou jej je láska muža a šťastný život. Tie ženy sa s ňou stotožnia. Ako im chcete vysvetliť, čo je možné a čo nie, čo je umenie a čo brak? Každý si musí ten svoj rebríček hodnôt vytvárať sám. Pre niekoho je to príliš zložité, niekomu to ide ťažšie, inému ľahšie, ďalší oň nestojí.
Na čom pracujete teraz?
- Dokončujem knihu, príbeh človeka, ktorý pôsobil v cudzineckej légii. Je to človek odtiaľ, zo Sniny. Myslím si, že pre ľudí, ktorí o cudzineckých légiách iba počuli, prípadne videli o nich nejaké dobrodružné filmy, to bude veľmi zaujímavé a objavné rozprávanie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
