.
HUMENNÉ. Oči prítomných sa upierali na hroby padlých ruských vojakov a pamätník. Nie pre všetkých však slovo vojna po rokoch znamenalo to isté...
Pätnásťročný
Šiltovka a vážny pohľad. Humenčan Mário, žiak ZŠ SNP 1, sa díval pred seba a sledoval ľudí, ktorí sa prichádzali pokloniť pamiatke padlých vojakov, pre ktorých boli oslobodzovacie boje Humenného osudné. O tom, akí vojaci sú na tomto cintoríne pochovaní, veľa nevedel, neušiel mu však fakt, že o kúsok vyššie je aj cintorín nemeckých vojakov. "O vojne som počul, čítal, učili sme sa o nej v dejepise. Myslím, že najhorší bol asi holokaust," zamyslel sa.
S kyticou pod kríž
Staršia pani s kyticou z orgovánu a tulipánov stúpala ku krížu vedľa pamätníka. Starostlivo ju uložila a chvíľočku, bokom od všetkých, postála. Po otázke, prečo ju sem padlým priniesla, rozpovedala svoj príbeh: "Som Mária Bučiková. Dvadsať rokov žijem v Humennom. Narodila som sa v Čertižnom. Cez vojnu som mala deväť rokov. Do Čertižného prišli najprv Nemci, potom Rusi. Bolo to dačo hrozné. Tri mesiace sme boli evakuovaní v Poľsku. Rodičia po roku 1947 odišli žiť na Ukrajinu do Černobyľskej oblasti. Na Ukrajine som prežila 40 rokov. Bola som učiteľkou ruštiny a ukrajinčiny. S manželom Andrejom sme neskôr prišli do Užhorodu. On ešte v Černobyľskej oblasti pomáhal príbuzným padlých vojakov vyhľadávať ich hroby. Keď sme prišli do Užhorodu, povedal: 'Vieš čo? Toľko je tu vojakov pochovaných. Ani mená nemajú, ani nič...' Hovorila som si: 'Veru, veď je to nespravodlivé. Veď tí ľudia, čo tu ležia, predsa niekoho mali.' A začali sme sa o nich zaujímať. Pomáhali nám kolegovia - učitelia, riaditeľ školy, neskôr aj príbuzní tých, ktorých hroby ich blízkych sme pomohli nájsť. Dvadsať rokov som bola vedúca Krasnych plidopytov - tak sa to volalo..."
Hľadala im mŕtvych synov
Pani Mária pozrie na hroby: "Príbuzní vojakov dostali len list, v ktorom stálo - padol na území Československa. Lenže mnohí padli v Podkarpatskej Rusi, ktorá bola vtedy jeho súčasťou. Ani 25 rokov po vojne o tom, kde sú pochovaní ich blízki, netušili. Otcovia a matky hovorili deťom, čo prežili, že nemôžu ani zomrieť, kým nevedia, kde majú pochovaného syna. A koľkých takých bolo aj 18-ročných... Po bojoch ich pochovávali na polia, kúsok za dedinami, do plytkých hrobov. Ja som chodila za ľuďmi z dediny, ktorí boli pri tom, a vypytovala som sa. O pomoc ma žiadali ľudia z Moskvy, z Kaukazu, odvšadiaľ z celého Ruska. Mená padlých boli archivované v Moskve, kam sme písali. Hľadali sme aj cez medzinárodnú centrálu Červeného kríža. Napríklad v dedine Cholmok pri Užhorode sme takto po rokoch identifikovali hroby dvadsiatich vojakov. Pri ďalšom hľadaní nám už pomáhalo čoraz viac ľudí. Aj tých, ktorým sme predtým pomohli. Aj synovia hľadali svojich otcov, ženy manželov... Bolo to ťažké."
Pomoc pre tých, čo prežili
Všetci príbuzní tých, ktorých hroby pani Mária našla, sa každý rok na Deň oslobodenia schádzali k miestam ich posledného odpočinku. Stretla aj človeka, ktorý si svoje meno prečítal medzi padlými: "Pri bojoch ho ranili. Padlo na neho telo mŕtveho kamaráta. To, že žije, zistili, až keď ho prenášali do hrobu. Medzi životom a smrťou ho previezli na Krym. Príbuzným oznámili, že padol. Keď sa vrátil, neverili mu. Povedal mi, že radšej by zomrel. Podozrievali ho, že bol s fašistami. Tvrdil, že bol ranený, ukazoval zjazvenú hruď. Zbytočne. Až po tom, čo sme začali písať do archívu v Moskve, ho vyznamenali a uznali mu dôchodok."
Príbehov je veľa. Pani Mária sa po tom, čo mnohé spoznala, díva na vojenské hroby očami matiek, manželiek, dcér. "Mladí nevedia, čo to bolo..." S vnúčatami na vojenský cintorín nosí kvety počas celého roka.
Nechce zabudnúť
Náhoda chcela, že len čo sme sa vrátili z cintorína, v redakcii sa objavil náš čitateľ Jozef Tymák z Humenného. Od mladosti sa zaujíma o druhú svetovú vojnu. "Mám prečítané skoro všetky knihy, ktoré doteraz vyšli. Videl som veľmi veľa filmov," povedal.
Za najhoršie z celej vojny pokladá osudy detí. Film Osud človeka podľa Šolochovho románu v ňom zanechal nezmazateľné stopy. Najsilnejšia bola pre neho pasáž, kde si vojak privinie k sebe neznámeho chlapca a uprostred šialenstva vojny, v ktorej o všetkých prišli, povie: "Ja som tvoj otec." Pán Jozef si myslí, že v tejto dobe už väčšina na vojnu zabudla a svet patrí komercii. Prezradil, že má problém zohnať novú kvalitnú literatúru alebo filmy o II. svetovej vojne. Hľadá niekoho, kto má podobný problém a záujem. Kontakt je v našej redakcii na Námestí Slobody 12 v Humennom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
