Humenné vám udelilo cenu mesta. Ako ste na túto informáciu zareagovali, keď ste sa ju dozvedeli?
- Moja prvá reakcia bola, že poznám veľa ľudí, ktorí by si tú cenu zaslúžili možno oveľa viac ako ja. Osobne by som ju rada dala Eve Jacevičovej, dôležitej osobe v mojom živote. Vložila mnoho energie do detí v literárno-dramatickom krúžku v Humennom. Menovať by som mohla takto ďalej. Doma nie je nikto prorokom!
Má pre vás toto ocenenie iný význam, ako keď ho udelí odborná verejnosť?
- Pokiaľ viem, na cenu ma nominovala Marika Mišková z Vihorlatského osvetového strediska. Bol to jej nápad, aj keď som ju od toho odhovárala. Niekedy mám pocit, že byť neviditeľný je oveľa pohodlnejšie. Všetci hneď očakávajú niečo zvláštne od človeka, ktorý dostane cenu, akúkoľvek. Odborná verejnosť sú tiež len ľudia. Humenskú cenu považujem za dosť podarené ukončenie dlhoročnej práce, ktorá sa viaže prevažne k východu. Je to zaujímavá bodka na záver.
Chápete ceny ako dôkaz toho, že to, čo robíte, robíte dobre?
- Ak si sama pomôžeš, tak ti aj iní pomôžu. Ceny sa nedajú chápať. Sú vždy nepredvídateľné a prichádzajú zvyčajne, keď ich človek čaká najmenej. Snažím sa svoju prácu robiť najlepšie, ako viem, ale to ešte nie je zárukou toho, že dostanem nejakú cenu. Je to tvrdá práca, talent, šťastie a schopnosť byť na správnom mieste v správnom čase. Všetko dokopy. Je to mix rôznych vecí.
Keď ste v roku 2007 dostali Cenu Oskára Čepana, začali sa o vás zaujímať aj médiá. Oslovila ich vaša tvorba, alebo vy ako človek, ktorý niečo dokázal?
- Cena Oskára Čepana je jedna z mála cien na Slovensku pre začínajúcich umelcov. Je najrešpektovanejšia, tým pádom by bolo asi dosť ignorantské, keby ju médiá nereflektovali, aj keď prehliadajú veľa zaujímavých aktivít. Všetci talentovaní žurnalisti odchádzajú do "reklamiek" a rôznych firiem, ktoré im dokážu zaplatiť. Keď som dostala cenu Fotograf roka 2008, redaktorka televízie sa ma spýtala, či fotím skôr prírodu, alebo portréty. Po takom začiatku sa mi zvyčajne ani nechce pokračovať v dialógu... Unavuje ma to.
Ste autorkou fotografickej knihy Rusnáci. Tá obsahuje najmä archívne fotografie. Prečo ste si vybrali cestu použiť existujúce obrázky a nie vytvoriť nové?
- Som autorkou viacerých kníh, ktoré obsahujú prevažne archívne fotografie, ktoré by bez môjho výberu a konceptu pre širokú verejnosť neexistovali. Predstav si, že by si sa spýtala Andyho Warhola, prečo natočil 8-hodinový film spiaceho človeka. Každé dielo existuje v širšom kontexte, nie je len o tom, čo vidíme, teda o spiacom človeku. Takisto moja tvorba nie je iba o tom, či nafotím nové fotky, alebo použijem staré, už existujúce dokumenty. To je len iná cesta, spôsob, ktorý si zvolím na to, aby som mohla povedať to, nad čím premýšľam.
Je pre vás inšpiratívnejšie zaznamenávať príbehy mladých ľudí, alebo takých, ktorí už majú väčšiu časť života za sebou?
- Pre mňa je všetko inšpiratívne. Nezáleží na veku alebo pohlaví, na tom, či je to minulosť, alebo budúcnosť. Ak ma niečo zaujme a považujem to za dôležité, dokážem nad tým stráviť roky, kým zvolenú tému, alebo myšlienku nepochopím do takej miery, aby bola pre mňa uzavretá. Stáva sa to však zriedka, že by som niečo považovala za ukončené. Tvorba je neustály proces. Jedno skončíš a ďalšie štyri nové veci sa ti zase otvoria.
Experimentujete aj s iným druhom média ako fotografia?
- Každá myšlienka má iný spôsob uchopenia. Niekedy si môžeš vybrať médium a hľadať, čo by sa tým médiom dalo povedať. To bol, myslím, môj prípad. Teraz to vyzerá tak, že som sa posunula o kúsok ďalej. Najprv mám myšlienku, až potom hľadám médium. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať ďalej. Čo bolo prv? Sliepka alebo vajce?
Ste porotkyňou súťaže sitcomm.award. Dochádza v súčasnej fotografii k revolúcii, alebo sa len opakujú už overené vzorce?
- Videla som skvelú výstavu IN/FINITUM, kde bol prezentovaný koncept umenia ako niečoho nekonečné. V starom benátskom dome bolo súčasne umenie nainštalované s plastikami z obdobia pred Kristom z Mexica alebo Číny. Sklo v okne malo na výstave rovnakú dôležitosť ako maľba. Zrazu si človek uvedomí, že nedokončená maľba zo 16. storočia sa podobá na dielo súčasného umelca, alebo plastika Picassa vyzerá oveľa lepšie len tak položená na kuse nábytku, osvetlená domácou lampou, ako by vyzerala v bielej kocke múzea za štyrmi ochrannými sklami. To, čo je považované za revolučné dnes, sa už v nejakej forme udialo. Revolúcia sa vždy deje tu a teraz v každom momente v našich hlavách. V každej sekunde robíme rozhodnutia o čomkoľvek. Život sám je najväčšie umenie.
Čo je dôležitejšie? Nápad, proces, či výsledok?
- Všetko je rovnako dôležité. Načo by ti boli dobré nápady, ak by si nemala trpezlivosť ich zrealizovať. Načo by ti bol prácny proces a skvelá forma, keď nemáš čo povedať. A čo s výsledkom, o ktorý nemá nikto záujem? Často to ľudia vzdajú, pretože nenachádzajú odozvu. Hľadanie tých, ktorí sú schopní a ochotní počúvať, alebo pomôcť, je tiež súčasťou procesu.
Čo fotografia musí obsahovať, aby bola podľa vás dokonalá, alebo sa k dokonalosti aspoň približovala?
- Dokonalosť je nedosiahnuteľná, preto je celkom zábavné sa o ňu aspoň pokúšať...
Nejaký odkaz Humenčanom...
- Šťastie má zmysel iba vtedy, ak je zdieľané. Milí Humenčania, dúfam, že sa aspoň zopár z vás potešilo, že som cenu mesta Humenné získala...
Profil
Lucia Nimcová
Narodila sa v roku 1977 v Humennom.
Vyštudovala umeleckú priemyslovku v Košiciach. Neskôr jej kroky viedli do susedných Čiech, kde navštevovala Inštitút tvorivej fotografie na Sliezskej univerzite v Opave. Získala štipendium amsterdamskej Rijksakademie van beeldende kunsten, na ktorej pôsobila v období rokov 2007 a 2008.
Má na konte niekoľko významných fotografických ocenení zo Slovenska, ale aj z Nemecka, Talianska a Japonska. V roku 2007 jej bola udelená prestížna Cena Oskára Čepana a následne v roku 2008 sa stala držiteľkou titulu Fotograf roka. Je autorkou aj niekoľkých fotografických kníh.
Autor: Alexandra Varcholová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
