HUMENNÉ. Časy, keď sme mohli Filipa Harčarika stretávať s aktovkou v ruke, ako sa náhli na chemickú priemyslovku, kde dlhé roky pôsobil ako pedagóg a neskôr ako riaditeľ, sú preč. Spomalil tempo aj chôdzu a z bodu A do bodu B sa presúva s tým, že si pohľadom vychutnáva veci a dianie okolo seba.
Koníček, ktorý mu prinášal radosť
Najplodnejším autorským obdobím boli pre Harčarika roky 1980 až 1990, keď pôsobil ako učiteľ matematiky a fyziky na priemyslovke. "Amatérska fotografia bola mojím koníčkom. Pre mňa bolo fotografovanie potešením. Fascinovali ma prírodné detaily. Mal som pocit, že som vybral čosi z toho plynutia času, z toho, čo o deň alebo hodinu môže byť iné," hovorí.
Bavili ho aj portréty: "Fotil som bežných ľudí. Boli mi sympatickí. Viac ma ťahalo k takým ľuďom, ktorí nie sú na výslní, sú normálni. Cítil som sa ako jeden z nich. Akoby som v nich videl seba."
Rovnako ho tešili fotografie svojich študentov. Medzi tie "naj" patria zábery napríklad z písomných maturít.
"Snažil som sa zachytiť ich sústredenie, vystihnúť to v pozícii tela, pohľade. Hoci sa dívali do diaľky, v skutočnosti sa sústredili a dívali sa do seba. Boli to momenty, keď boli akoby zrazu mentálne vyspelejší. Mal som z toho radosť," vysvetľuje.
Autorsky mlčí. Prečo?
Amatérskej fotografii sa prestal venovať v rokoch 1990/91. Dôvod? Doba ho postavila do pozície riaditeľa priemyslovky. "Pribudli povinnosti, nebolo toľko možností. Pretože ak chce človek urobiť dobrú fotografiu, musí o nej rozmýšľať nielen vtedy, keď fotí, ale aj predtým," vraví.
Navyše prišla éra digitálnych fotografií, keď začal fotiť každý: "Ja som nemal motiváciu. Pretože keď je tých fotiek veľa, tak ľudia, čo ich vnímajú, majú príliš veľa informácií a menej času, aby rozmýšľali nad fotografiou. Kvalita môže byť pochovaná pod tým množstvom."
Vraví, že za fotkami, ktoré sú mu blízke, treba chodiť a on má momentálne málo inšpirujúcich podnetov: "Chýbajú hlavne tie silné, ktoré dávajú príjemný pocit z objavovania. Vo fotografii je dôležité prísť s niečím novým, čo tu ešte nebolo, a neopakovať to, čo už stokrát povedali iní, niektorí aj lepšie."
Robí len to, čo ho baví
Netají sa, že na dôchodku trošku spohodlnel, lebo sa rozmaznáva čítaním, ktoré je tiež jedným z veľkých koníčkov. "Čítam o súčasnej spoločenskej situácii, histórii, všetko o prírodných vedách. Rozširujem si poznatky. Veď na mnoho vecí človek pozabudne, a keď to čítam znova, znova to objavujem," hovorí.
Aj preto priznáva, že by sa mu asi nechcelo do obnovy svojho "fotoparku." S láskou však fotí rodinné udalosti, všetko pekné, čo ako dedko štyroch vnúčat prežíva.
Harčarik: Som Humenčan
V Humennom už žije pekných pár rokov. Aké to bolo, keď sem prišiel? "Poviem rovno, Humenné mi oproti Bardejovu pripadalo ako veľká dedina. Bardejovu vytvárajú historickú atmosféru jeho budovy. Cítiť tam niečo tajomné, rozprávkové," vysvetľuje. Razom však dodáva, že na Humenné si zvykol a má ho rád aj kvôli ľuďom, ktorých tu stretol a dlhé roky si s nimi výborne rozumel.
Ďalším plusom pre tento kraj bola jeho kultúra. Priznáva, že má rád rusínske pesničky: "Sú melodické, možno trochu sentimentálne, ale tá melódia je to, čo na mňa platilo." A hoci sám nie je Rusínom, rovnako príjemný a ľubozvučný mu bol rusínsky jazyk.
No a Humenné u neho zabodovalo aj svojou polohou: "Dookola sú lesy, kopce. Stačí len vyjsť von a hneď som v prírode. Vždy, keď je pekne, idem na prechádzky do okolia."
Zrátané a podčiarknuté. To všetko prispelo k tomu, že dnes bez zaváhania hovorí: "Áno, cítim sa Humenčanom."
V tom, ako ďalej, má jasno
Fotograf, ktorý zvečnil mnohých ľudí, momenty, či zachytil pocity, ktoré aj jeho obohatili a robili šťastným, má v súvislosti so svoju ďalšou tvorbou jasné pravidlo: "Radšej nerobiť nič, než nerobiť to poriadne. Nechcem ísť pod latku, ktorú som si stanovil."
Fakty
Retrospektíva Filipa Harčarika
S menom jubilujúceho fotografa Filipa Harčarika sa v Humennom spájajú začiatky aktívnej fotoamatérskej činnosti v roku 1975.
Stredoškolský učiteľ matematiky a fyziky, rodák z Fričkoviec v Bardejovskom okrese, sa v Humennom natrvalo usadil v roku 1969.
Po absolvovaní 4-ročného diaľkového školenia fotografie (1978 - 81) v Humennom sa stal lektorom dvoch cyklov tohto kreatívneho edukačného programu s cieľom vytvárania širšej autorskej základne pre neprofesionálnu fotografiu. Medzi jeho účastníkmi boli Tomáš Leňo, Jozef Ondzik, Jozef Lauruský, ktorí svojím vkladom prispievajú aj do súčasnej fotografickej scény na Slovensku.
V rokoch 1975 - 1990 patril Harčarik k najaktívnejším fotoamatérom, účastníkom mnohých slovenských, československých i medzinárodných súťaží a výstav.
V roku 1980 bol anketou časopisu Výtvarníctvo - fotografia - film zaradený medzi 10 najúspešnejších autorov na Slovensku.
V roku 1981 získal Cenu ministra kultúry ČSSR v celoštátnej prehliadke, v roku 1983 Hlavnú cenu v celoslovenskej súťaži fotografických cyklov a seriálov Cassovia foto. V roku 1986 vyhral 1. cenu v súťaži Zväzu slovenských fotografov.
V roku 2007 Slovenská národná galéria v Bratislave vybrala kolekciu Harčarikových fotografií do rozsiahleho výstavného projektu Aurela Hrabušického a Petry Hanákovej Stratený čas? Slovensko 1969 - 1989 v dokumentárnej fotografii.
Je predsedom fotoklubu Reflex pri Vihorlatskom osvetovom stredisku. Stál pri jeho založení v roku 1980.
Mária Mišková, Vihorlatské osvetové stredisko
Kolektívne, autorské výstavy a publikácie: Kolektívne vystavoval v slovenských mestách ako Martin (1980 - 1985), Žilina (1980), Košice (1978 - 1989), Ružomberok (1984 - 1985), Banská Bystrica (1982 - 1984, 1987), Humenné (1976 - 1990), Stropkov (1984), Bratislava (1986 - 1987). Niekoľkokrát aj v Českej republike: Praha (1977), Hodonín (1980), Veselí n/Moravou (1979), Brandýs n/Orlici (1980), Svitavy (1980), Jihlava (1981), Řevnice (1984), Karviná (1985, 1987), v Poľsku: Krosno (1984, 1985), v Maďarsku: Salogotarján, v USA: Puyallup - Washington (1983, 1984, v Austrálii: Sydney, Adelaide (1991). Autorsky sa predstavil v Humennom, Košiciach, Dolnom Kubíne.
Publikoval v časopisoch Slovenka, Nové Slovo, Čitateľ, Čtenář, Odborár, Nedeľná Pravda, Učiteľské noviny, Výtvarníctvo - fotografia - film.
m. miš
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
