HUMENNÉ. Vo štvrtok podvečer omráčila futbalové Slovensko hrozná správa – Peter Dzúrik už nie je medzi nami! Predstavovať tohto človeka nemá zmysel, počas svojho, bohužiaľ, krátkeho života dosiahol toho toľko, čo iní nie. Správa o jeho smrti najviac zarezonovala v Humennom, kde odštartoval svoju skvelú kariéru a kde sa cítil ako doma.
Humenský kapitán
Peter Dzúrik bol odchovancom košického futbalu, kde však kvôli zložitému zraneniu (zlomenina holennej kosti) nemal veľmi na ružiach ustlané. V sezóne 1993/94 prišiel z metropoly východu do FC Chemlon Humenné, kde odohral 99 stretnutí, strelil v nich osem gólov, čo však bolo dôležité, ako kapitán mužstva doviedol humenský futbal k najväčším klubovým úspechom. Víťazstvu v Slovenskom pohári (r. 1996) a rok nato účinkovaním v PVP postup do 2. kola. Štvornásobný majster Slovenska, v košických farbách hral Ligu majstrov, ako hráč B. Bystrice pohár UEFA. Slovenský reprezentant (45 štartov) s dvoma gólmi. Štyrikrát v vyhlásený v najlepšej Jedenástke roka.
Minúta ticha a čierne pásky
Na počesť pamiatky Petra Dzúrika počas víkendu pred každým zápasom Corgoň ligy a prvej ligy bude minúta ticha. Týmto spôsobom si pripomenú tohto velikána aj v Humennom, kde navyše hráči proti Podbrezovej nastúpia s čiernými páskami na rukávoch.
Ostali už iba spomienky
Peter Dzúrik bol oporou FC Chemlon Humenné, logicky mu patrila aj kapitánska páska. Bol však nielen výborným futbalistom, ale aj kamarátom...
Ján Vrba (vtedajší právny zástupca FC Chemlon Humenné): Bol to prvý futbalista, ktorého som v Humennom bližšie spoznal aj ako človeka. Po krátkom vzťahu funkcionár - hráč medzi nami vzniklo priateľstvo. Peter bol niekto. Má možno najväčšiu zásluhu, že humenský futbal zažil krásne pohárové deväťdesiate roky. Jeho profesionalita na trávniku zmenila myslenie hráčov v kabíne, sformovalo sa fantastické mužstvo, na ktoré dodnes spomíname... Je to strašná správa.
Dušan Kapraľ (vtedajší prezident FC Chemlon Humenné): Peťo Dzúrik - vzor džentlmenstva, vzor športového oddania sa, kapitán mužstva, ktorý ho viedol vo chvíľach dobrých aj zlých. Veľmi dobrý chlap, príjemný človek, ako športovec absolútny vzor pre spoluhráčov. V tomto zmysle si ho budem pamätať celý život.
Dušan Hrabovský (klubový masér): Došiel z Košíc, kde s ním pohadzovali hore-dolu, skromný chlapec. Svojou poctivosťou si však vydobyl právo účinkovania vo veľkom futbale. Z futbalistu, o ktorého nebol záujem, sa stal reprezentant. Vzťahom k futbalu vzor pre všetkých. Humenné mu dalo novú výzvu, zažiaril v pohárových časoch. Veľmi som si ho vážil, škoda, že takýto férový človek už medzi nami nie je. Stále som dúfal, že boj s chorobou zvládne.
Ruslan Ljubarskij (spoluhráč): Jeho futbalové danosti poznal každý, kto sa o futbal zaujíma. V prvom rade chcem povedať, že Peter bol veľmi dobrý človek, kamarát, s ktorým som prežil krásne chvíle v Humennom i Košiciach. Vždy plný elánu, radosti. Je kruté, že takíto ľudia zomierajú takí mladí...
Jozef Valkučák (spoluhráč): Patril medzi mojich najlepších priateľov, vychádzali sme veľmi dobre v súkromí i na trávniku. Navždy pre mňa ostane vysoko inteligentný futbalista, elegán na ihrisku. Správa o jeho odchode ma veľmi ranila.
Vladimír Sivý (spoluhráč): Veľká osobnosť slovenského futbalu. Zažil som ho v Humennom ako spoluhráča - cieľavedomý futbalista, ktorý svojou tvrdou drinou sa postupne dostal až do slovenskej reprezentácie. Super človek na trávniku i mimo neho, Humenné stráca veľkú osobnosť svojej futbalovej histórie. Boli sme spolu aj v Bystrici, ja ako tréner dorastu, on ako hráč a neskôr športový riaditeľ klubu. Bol to super človek, na duši mám veľký smútok.
František Hanc (spoluhráč): Čo v takejto chvíli povedať... Výborný chlap ako človek i futbalista. Veľmi mi pomohol, keď som do Humenného prišiel ako mladý chlapec. Zažíval som ho ako vodcu kabíny, ako učiteľa na trávniku a ako kamaráta v súkromí. Ostali už iba zážitky. Je strašné, čo sa stalo...
Odišiel správny kapitán
KOŠICE. "Práve sme ho chceli pozvať na stretnutie bývalých hráčov VSS a Lokomotívy, aj keď sme vedeli, že ho trápi vážna choroba. Veď už patril medzi nás, starých pánov, aj keď mal len po štyridsiatke," vraví legenda košického futbalu Ondrej Daňko, ktorý bol, už ako tréner, pri futbalových začiatkoch Petra Dzúrika v Košiciach. "Spolu s Jarom Timkom, Jarom Sovičom či Erikom Vágnerom patril do partie mladých chlapcov, ktorí prišli ku mne od Jančiho Gajdoša."
Jeho kariéru však v tom najlepšom veku pribrzdila dvojitá zlomenina holennej kosti. Znovu ju rozbiehal v Humennom, kde sa ich cesty opäť spojili. S kapitánskou páskou na rukáve pomohol trénerovi Daňkovi a mužstvu spod Vihorlatu k triumfu v Slovenskom pohári, tam si zahral aj v európskom pohári.
"Netajím, Peťo bol môj obľúbenec," spomína Andrej Daňko. "Ako hráč, aj ako človek. Tréningový proces bral vždy veľmi vážne, bol to taký motivačný typ pre spoluhráčov. Veľmi mi pomohol, v Humennom bol mojou pravou rukou. Mal svoje zásady, čo sa mi na ňom veľmi páčilo. Vedel prijať kritiku, nikdy nehľadal výhovorky, keď som ho spucoval. S Jarom Sovičom boli silná dvojica. Jaro bol za každú srandu, a on sa pri ňom zviezol. Vedel sa aj zabávať, ale keď sa robilo, tak sa robilo. Bol to človek, ako sa vraví, do voza i do koča, výborný futbalista. Vždy som mu vravel, neboj sa, tvoja chvíľa vo veľkom futbale príde."
Aj prišla. Keď ho košickí futbaloví tigri lapili do svojich pazúrov. S nimi získal dvakrát majstrovský titul, a v drese slovenského šampióna si zahral na slávnych štadiónoch ako Old Trafford v Manchestri, Delle Alpi v Turíne či De Kuip v Rotterdame. V Košiciach ho v roku 1997 našla aj pozvánka do reprezentácie. Naše národné mužstvo nemohlo mať v tých časoch lepšieho kapitána. Dva tituly vybojoval aj v žlto-čiernych farbách bratislavského Interu, a dvakrát sa na Pasienkoch tešil so spoluhráčmi aj zo Slovenského pohára. Jednu sezónu strávil aj v belasom na Tehelnom poli a bodku za aktívnou kariérou futbalistu dal na banskobystrických Štiavničkách. Štyrikrát bol v top desiatke v ankete Futbalista roka, štyrikrát ho nominovali do slovenskej Jedenástky roka.
Druhú etapu svojej kariéry, trénerskú a funkcionársku, odštartoval v roku 2005 v Banskej Bystrici. Vtedy ešte nik netušil, že bude taká krátka, že ho sily opustia už pri stúpaní na prvú horskú prémiu. Kríž mu postavia na úpätí kopca. Kopca, cez ktorý už neprešiel. Česť jeho pamiatke!
Bohuš Matia
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
