Spomína na hrozné udalosti, na ktoré sa ako malý chlapec musel pozerať.
MICHALOVCE. Na piatok 25. novembra mesto Michalovce a Okresný zväz protifašistických bojovníkov pripravujú pietny akt kladenia vencov pri príležitosti 67. výročia oslobodenia mesta.
Udalosti, o ktorých mnohí mladí ani netušia, videl na vlastné oči Michalovčan, ktorý býva v lokalite Hrádok.
Staré stromy, kus dýchajúcej zeme a ticha, ktoré ľudia v meste vyhľadávajú. Mŕtve ticho. Doslovne. Cintorín Červenej armády v Michalovciach je dnes miestom, ktoré navštevujú stovky ľudí.
Niektorí ním len prejdú, iní zapália sviečku neznámemu vojakovi a ďalší si zaspomínajú na zrod nešťastného miesta, ktorý pôsobí dnes malebne ako namaľovaný obraz. Zelená tráva sa stala prikrývkou masových hrobov.
Pre ľudí neskôr narodených to bude vždy len Cintorín Červenej armády – krásne miesto v lokalite Hrádok. Starí rodičia ho nikdy nespoja s týmto kladným atribútom. Môžu len rozprávať o strašidelných výjavoch, ktoré budú pripomínať čiernobiele snímky z vojenského filmu.
Kone ťahali vozy s telami
Na dnes už pokojné miesto si spomína smutne dôchodca Adam Choleva. Akoby to bolo len nedávno, nevynecháva žiaden detail, keď ruské vojská prechádzali jeho mestom, srdcom Zemplína, a navždy umlčaných vojakov nosili jeho domovskou ulicou.
„V štyridsiatom šiestom som šiel do školy, pamätám si, ako na drevených vozoch s koňmi vozili mŕtvoly,“ spomína si starší pán. Malí chlapci sa často cestou do školy chodievali pozerať na ruský cintorín. Boli vraj ako deti zvedaví. „Nikdy na to nezabudnem,“ hovorí pri spomienkach na zohavené telá. Zhadzovali ich vraj z vozov vidlami.
Stovky tiel privážali na Hrádok a ulicami sa šíril zvláštny zápach. Všetci poznali jeho pôvod, ale nikto okrem detí sa neodvážil ho bližšie preskúmať. Šibalské oči spoznali zblízka smrť. Pozorovali ju, ako každodenne kráča ich ulicou prevtelená za drevený voz.
„Bolo to niečo strašné,“ zmršťuje zvráskavené čelo dôchodca. Spomienky sa mu vryli hlboko do srdca, očí i hlavy.
V pamäti mu zostala krásna ruská vojačka
V pamäti mu zostala aj mladá ruská vojačka, ktorá bola na voze spolu s kopou chladných tiel. Ako chlapec si nemohol nevšimnúť peknú blondínu medzi mužskými obeťami. Bola zastrelená. „Nikdy nezabudnem na to, ako ju zhodili z toho voza, stále to mám pred očami,“ prikývne hlavou a pozerá do zeme. „Hodili ju dovnútra do spoločných hrobov.“
Po rokoch na hromadnom mieste odpočinku vyrástla zelená tráva. Teraz už prikrýva všetkých hrdinov spoločne. Vstup na Cintorín Červenej armády zdobia tiež zvláštne kamene vystavané do výšky.
Na to, čo sochársky útvar znamená, sa už zabudlo. Kamene sú dielom majstra Vološina, ktorý ich tam postavil po fronte. Znázorňujú, že raz je človek živý, potom mŕtvy a zostane nehybný ako kameň.
Ani po mnohých rokoch sa na 18-tisíc padlých vojakov nezabúda. Každoročne sa koná pietna spomienka pri pomníku. Nielen starší si spomínajú na to, ako Červená armáda oslobodila mesto Michalovce od fašistov.
I dnes ľudia chodievajú k mohutnému pomníku. Možno sa poďakovať tým, čo oslobodili ich mesto. Alebo sa len pozrieť na neznáme mená s neznámymi fotografiami a premýšľajú nad tým, čo sa na tomto mieste dialo. „Ja som to videl,“ uzavrel pán Adam.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
