Bývalé učiteľky Mária Šľachtová a Irena Bunganičová spomínali na ťažké vojnové časy v období, kedy si humenský región pripomenul výročie oslobodenia.
HUMENNÉ. Žiačky sa zapojili do projektu Komprax od Iuventy a podujali sa hľadať „živé“ knihy.
„Naši sociálno-výchovní pracovníci vykonávajú v domove dôchodcov prax, tak sme pri príležitosti oslobodenia mesta zorganizovali prvé stretnutie. Obe tieto ženy boli učiteľky. Aj naše dievčatá, keď doštudujú, budú učiteľky. Aby vedeli, že učiteľské povolanie nie je len o vzdelávaní, ale aj o vychovávaní. Posolstvo histórie treba šíriť medzi mladou generáciou,“ komentovala rozhodnutie Iveta Sokáčová, zástupkyňa riaditeľky pre Humenné. Ako ďalej zdôraznila, projekt sa len rozbieha a k prvým lastovičkám pribudnú ďalšie.
Život bol ťažký
Druháčky Katarínu Mihaľovú a Michaelu Butalovú „naštartovalo“ stretnutie so „živou“ knihou v Prešove. „Šestnásťročné dievča nám rozprávalo, ako sa s mamou stali bezdomovkyne. Zapôsobilo to na nás. Zistili sme, že niektorí ľudia majú naozaj ťažký život. O minulosti nehovoriac,“ povedala Katka.
Dievčatá pripravili video prezentáciu starého Humenného a klientom domova predstavili aktérky podujatia. Mária Šľachtová hovorila o prechode frontu počas vojny a Irena Bunganičová o založení ruského gymnázia na jej sklonku.
Bombardovanie na hruške
Hoci bola pani Mária Šľachtová, rodáčka z Čertižného, na sklonku vojny štrnásťročným dievčaťom, na vojnové udalosti si veľmi dobre pamätá. Živé, hoci bolestné spomienky má natrvalo uložené v mysli i srdci.
Na povrch sa dostali vďaka stretnutiu s novinárkou a spisovateľkou Magdalénou Lavrincovou, ktorá pripravovala a neskôr aj vydala knihu spomienok ľudí o vojne pod názvom Život zrodený zo smrti.
„Ja som prežila bombardovanie za vojny na hruške, povedala som jej pri stretnutí,“ spomína pani Šľachtová. A to rozhodlo, že jedna kapitola v knihe patrí práve jej rozprávaniu.
Zaujalo nás
Z rozprávania Márie Šľachtovej, rodenej Skalovej
„Musím sa vrátiť o 67 rokov späť. Mala som 14, bola som žiačkou meštianskej školy v Medzilaborciach. Vedeli sme, že je vojna, ale ako deti sme si to veľmi neuvedomovali. Vtedy nebolo rozhlasu, po dedine chodil bubeník a oznamoval, že sa musíme pripraviť na príchod frontu. Večer sme nesmeli vychádzať, v noci svietiť. Bolo treba v blízkosti domu vykopať bunker a doň sa schovať počas náletu.
Bol 21. september 1944. Podľa juliánskeho kalendára sviatok Panny Márie. Keď sme sa vrátili z cerkvi, začali nám nad hlavou lietať lietadlá. Schovali sme sa do bunkra. Po čase suseda hovorí, nože, Marka, vyskoč na hrušku a natrhaj nám hrušiek. Budeme si zajedať, pokým tu budeme sedieť. Vyliezla som na neďalekú hrušku, na samý vrch. Naraz priletelo jedno lietadlo, druhé, tretie. Asi dvesto metrov odo mňa vybuchla bomba. O chvíľu horela celá dedina. Všade krik, rev, plno ranených, všetko bolo v plameňoch. Otec zapriahol koňa do voza, priviazal o voz dve kravy, naložili sme periny a išli sme o lesa. Ešte v ten deň prišli červenoarmejci. Vítali sme ich, dali sme im chlieb. Mysleli sme si, že sa o dva dni vrátime domov. Nakoniec sme v lese prežili vyše dva mesiace. Nadránom chodili chlapi na najbližšie pole vykopávať zemiaky, aby sme mali čo jesť.
V lese sme zostali až kým nenapadal sneh. Bola ukrutná zima. Zľutovali sa nad nami ruskí vojaci a rozdávali nám chlieb. Bochníček pre jednu osobu na týždeň.
Keď sa už v lese nedalo vydržať, išli sme do dediny Voľa do Poľska, ktorá už dnes neexistuje. Na slame sme v jednej rodine spávali hádam dvadsiati. Potom nás premiestnili do školy. Aj tam boli krasnoarmejci. My deti sme sa ponúkli, že im očistíme zemiaky. Dali sa nám najesť. Naraz vidím v kúte vrece machorky. Môj otec bol tuhý fajčiar. Vypýtala som si od Rusov trochu tabaku pre otca. Viete si predstaviť, aký vzácny darček som mu priniesla?
Konečne prišiel 26. november. Už sme sa mohli vrátiť domov. Ale pohľad na spálenisko bol strašný. Išli sme na pole zbierať zemiaky. Kopeme a zrazu vidím, že na poli leží mŕtvy Rus. Napočítala som ich skoro desať. Aj za naším domom ležal mŕtvy ruský vojak. Bosý. Zrazu vybuchla mína. Počuli sme krik. Susedia kričali na mamu, Evko, tvoj otec stúpil na mínu. Utekali sme za ním. Deda už viezli na voze v perinách do vojenského lazaretu do poľskej Komancze. Dedo tam zomrel, vykrvácal.
Spomínam si na 9. máj. Bol krásny slnečný deň. Zvonili zvony, bubeník oznamoval, že sa skončila vojna. To bolo radosti! Okolo nás prešiel voz. Viezli na ňom šestnásťročného chlapca, ktorý stúpil na mínu a zahynul. Konca vojny sa nedožil. Taká krutá bola vojna ...“
jo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
