Mikuláš Jacečko má 71 rokov a fotografuje už od svojich štrnástich. Rodák z Habury (okr. Medzilaborce) sa celý život venuje foteniu krajiniek, prírody a kvetov. Vydal tri knihy fotografií a má za sebou 60 výstav po celej Európe a v zámorí.
VINNÉ. „Fotografujem prakticky už od štrnástich rokov, no naplno som sa tomu začal venovať až od roku 1990, kedy som sa prisťahoval do Vinného, odkiaľ pochádza moja manželka. Mňa tento kraj okúzlil. V začiatkoch som sa tu cítil ako v rozprávkovej krajine,“ začal rozprávanie Mikuláš Jacečko.
Pochádza z obce Habura, ktorá je pri Medzilaborciach. „Je to tiež veľmi pekný kraj, ale veľmi drsný. Tam také niečo, ako napríklad marhule alebo vinice, neexistuje. Tam je skoro osem mesiacov zima. Takže tento kraj ma naozaj oslovil a až tu som sa začal naplno venovať fotografovaniu.“
Ako tvrdí, v tom období to už začalo mať nádych vážnej záľuby, ktorá prerástla do veľkých rozmerov. Dnes má asi 30-tisíc záberov.
Ani amatér, ani profesionál
Pán Jacečko sa v priebehu rokov vyprofiloval ako krajinkár a tak ho vníma aj umelecká kritika.
„Tvrdia, že kompozíciu obrázku vidím ako maliar. Aj ja mám pocit, že nefotím, ale maľujem. Som krajinkár a zaujímajú ma detaily v prírode,“ uviedol.
Sám seba nepovažuje ani za amatérskeho fotografa, ani za profesionála. „Vo svete ani neexistuje takéto rozdelenie fotografov na amatérov a profesionálov. Vy ste fotograf a keď ich fotka zaujme, tak vás berú ako fotografa a naopak.“
Pán Jacečko fotí prístrojmi, ktoré mu poslal švagor z Austrálie. Tie by si zo svojho dôchodku nemohol dovoliť a preto je rád, že má švagra, ktorý má pre jeho koníček pochopenie.
Len kvalitný fotoaparát však na dobrú fotku nestačí. „Naučiť sa fotografovať môže každý. V súčasnej dobe digitálnej fotografie môže fotiť aj dieťa. A aj to dieťa môže urobiť fotografiu, ktorú obdivujete a to znamená, že má talent videnia,“ povedal. Dodal, že práve to videnie je pre fotografa rozhodujúce.
Jacečko: „Neviem fotiť ľudí“
Pán Jacečko sa nepovažuje za všestranného fotografa. „Nemôžem povedať, že už viem všetko fotografovať, lebo to naozaj neviem. Mnohí ľudia ma pozývajú na svadbu a ja to odmietam s odôvodnením, že toto fotiť neviem. Nechcú mi veriť, ale na robenie svadobných fotografií treba mať tiež vlohy.“
Na fotografie ľudí sa neorientuje a má pred touto témou veľký rešpekt. „Na dobrú portrétnu fotografiu treba mať techniku, ateliér a vzťah k portrétnej fotografii. Ja k tomu nemám vzťah,“ uviedol.
Fotograf by mal podľa neho fotiť to, čo ho zaujíma. „Mam pozitívny vzťah k farbám, ktorý som zrejme zdedil po mamičke. Takže by som nedokázal robiť čiernobielu fotografiu, mňa to neoslovuje a pritom je to úžasná vec. Urobiť dobrú čiernobielu fotografiu dokáže len pán fotograf,“ vysvetlil.
Fotograf: Žijeme v prekrásnom prostredí
Svoju tvorbu rozdeľuje na určité cykly – Pod Vinianskym hradom, Tatry, môj druhý domov, Kvety, Spomienky, Zemplínske meditácie, Kresťanské symboly a Zrkadlenia. Práve cyklus Zrkadlenia považuje z hľadiska umeleckosti za najzaujímavejší. Ide o fotografie prírody či objektov, ktoré sa odrážajú od vodnej hladiny.
„Toto ma zaujalo natoľko, že som vyhľadával aj mláčky, len aby som odfotil nejaký odraz. Je to viac-menej výpoveď môjho vnútra. Ten odraz prírody sa vo vode umyje a je čistejší, ako keď sa naň pozeráte priamo.“
Pán Jacečko vie krásu slovenskej prírody aj patrične oceniť. „Mnohokrát sa teperíme na Bahamské ostrovy a neviem kde ešte a pritom okolo seba máme toľko krásy. Prekrásna scenéria, ktorá je na Morskom oku, sa pokojne vyrovná tej pri jazere Ontario. Mali by sme byť na to aj patrične hrdí. Žijeme v prekrásnom prostredí,“ povedal.
Svoje práce chce rozdať
Fotografovanie zaberá veľa času, preto musí mať fotograf doma priaznivú atmosféru. Pán Jacečko tvrdí, že rodina má pre jeho koníček veľké pochopenie.
„Manželka aj dcéra mi vytvárajú úžasnú pohodu a v podstate sú ony prvé kritičky mojich prác.“
Fotograf z Vinného sa rozhodol, že svoju tvorbu rozdelí medzi organizácie, ktoré mu celé roky pomáhali. „Keď som mal sedemdesiatku, tak som rozhodol, že celú svoju tvorbu darujem jednotlivým inštitúciám. Daroval som fotografie Vinianskemu múzeu, pretože obec má veľkú zásluhu na tom, že môžem fotiť, Tatranskej galérii v Poprade, mám pripravený dar pre Múzeum Tatranského národného parku, Zemplínske múzeum, Vihorlatské múzeum, či pre obec, kde som sa narodil,“ povedal.
Dodal, že si nepraje, aby jeho tvorba zostala niekde v zásuvke. „Ja si to do hrobu so sebou nevezmem, nech to slúži ľuďom,“ dodal s úsmevom.
A ako by sám seba charakterizoval? „Keď sa niekomu moje obrázky páčia, tak ma to teší. Som človek, ktorý svoj talent plne využil a využíva v prospech toho, aby si ľudia mohli pozrieť niečo pekné. Chcem, aby tu po mne niečo ostalo,“ uzavrel.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
