Ponačínané, nedokončené obrazy. V roku 2007 sa v tej istej sieni Vihorlatského osvetového strediska predstavila samostatnou výstavou pod názvom Mám výstavu v Humennom.... Odvtedy uplynulo päť rokov.
Okrem maľovania aj píšete. Svoje obrazy často „dovysvetľovávate“ textom. Sú také osobité, že to treba, aby ich ľudia pochopili. Alebo potrebujete vysvetľovať aj vy sama pre seba?
„Chcem, aby obrazom bolo rozumieť. No nejde o vysvetľovanie, ale o lokalizovanie, prípadne vecný opis, (ktorý zvykne byť navyše, treba neprekračovať krehkú hranicu, za ktorou je to už vtieravo „urozprávané“), plus poznámky o okolnostiach vzniku. Malé situácie zo života, čo poslúžili ako základy, na ktorých sa obraz buduje.“
V bulletine k výstave ste o sebe napísali, že maľujete „stále málo a nesústredene“. Prečo takáto kritika do vlastných radov?
„Lebo len zriedkavo si „urvem“ dostatok času. A ešte takého, ktorý je nezaťažený, čistý, ako keď sa dieťa sústredí na hru celou bytosťou. Najlepšie je urobiť si pocit bezčasia, ale to sa dá málokedy. Dieťa ho má vždy naporúdzi, ale pre dospelého je to ťažké. Ten čas pre sústredené maľovanie má svoje „ochranné pásmo“. Ako je ochranné pásmo vodného zdroja, tak je aj ochranné pásmo toho maľovacieho zdroja.“
Opustili ste malý formát a priklonili ste sa k veľkým formátom na sololite. Dáva vám to väčší a lepší priestor vyjadriť svoje predstavy?
„Veľký sololit natretý nabielo vyzerá a správa sa ako veľmi zväčšený hárok papiera. Ohýba sa, má dokrkvané rožky, dá sa stočiť do výťahu aj do auta. Maľba na takom diletantskom podklade pôsobí ako pracovná verzia seriózneho slušného luxusného obrazu na plátne. Rada ostávam pri ochytaných špinavých pracovných verziách. A na plátno sa nedá kresliť, je mäkké. Ja neviem maľovať, vždy je na dne obrazu uhľokresba. Nateraz, neviem dokedy.”
Na vernisáži ste povedali, že obrazy sú ponačínané, nedokončené. Že na októbrovú výstavu v Michalovciach ich dokončíte. Čo na nich budete „dokončovať“?
“Väčšina z nich je len začatá, výstavka je podozrivo „riedka“, zjavne tam chýba asi pol roka práce, ale vždy som to chcela vyskúšať – kresbovú výstavu. Nevedela som vymyslieť dôstojnejší spôsob, ako ukázať tú najsviežejšiu časť práce na obrazoch. Nakoniec tú uhľokresbu nie je vidno a ostáva mi len veriť, že ju „zo dna“ obrazu cítiť ako pevnú kostru, ktorá nesie všetko ostatné.“
Pôsobíte veľmi krehko a zraniteľne. Čo vás teší? Čo máte radi? Čo vám dodáva pocit istoty a bezpečia?
“Teší ma dorastajúci mesiac, ktorý je teraz 1. februára na oblohe už napoludnie, sánkovanie sa v noci na Hrádku, mám rada môjho muža a o pocit istoty a bezpečia nestojím. Hlavne o ten druh istoty, ktorý ponúka vo svojej láskavej pevnej náruči Fico. Radšej neistotu a konštruktívnu insitnosť Matoviča (...jeho články v Michalovsku sú ako listy z pionierskeho tábora) a niektorých ľudí okolo neho.
Fakty
O autorka
Jarmila Sabová – Džuppová sa narodila v roku 1984 v Michalovciach. V roku 2010 ukončila štúdium v Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby u profesora Rudolfa Sikoru na Fakulte umení TU v Košiciach.
Predstavila sa vo viacerých významných projektoch súčasného slovenského výtvarného umenia v Žiline, Banskej Bystrici, niekoľkokrát v Bratislave, Rimavskej Sobote, Košiciach, Prahe, Českom Těšíne a aktuálne je zastúpená v koncepcii 4 kurátorov a temer 80 autorov pod názvom Nulté roky v Dome umenia v Bratislave.
Je finalistkou Ceny Oskára Čepana za rok 2009, v roku 2010 obsadila 2. miesto VÚB Maľba roka.
mm
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
