Jozefa Savaryho poznáte ako dlhoročného príslušníka Mestskej polície v Humennom. Poznáte ho aj ako harmonikára v ženskej speváckej skupine Ruňanka a speváka v mužskej speváckej skupine Rusínia a v pravoslávnom cirkevnom speváckom zbore? Ak nie, prosím, zoznámte sa!
HUMENNÉ. Jozef Savary je hrdý na to, že sa narodil v obci Topoľa, ktorú má v rodnom liste zapísanú ako rodisko aj rusínsky národný buditeľ Alexander Duchnovič. Ani on nezabúda na to, odkiaľ pochádza.
Ako šesťročný začal hrať na ústnej harmonike, v siedmich ako samouk už vedel zahrať kadečo. „Išiel som na prijímačky na akordeón do Ľudovej školy umenia v Snine. Vtedajší riaditeľ Juraj Seňko si zavolal môjho otca a povedal mu, aby ma dal na husle, lebo mám výborný hudobný sluch. Že ma je na akordeón škoda. Zľakol som sa huslí a do školy som nenastúpil. Neskôr som to oľutoval,“ spomína.
Vďaka bratancovi Jurajovi Maruničovi, ktorý sa naučil hrať na akordeóne na vojenčine, zvládol základy hry na tento nástroj. Ako 11- až 12-ročný chlapec sprevádzal školský tanečný súbor v Topoli.
„Školu vtedy navštevovalo vyše 150 detí. Bol nás plný dvor. Mali sme šikovných a obetavých pedagógov,“ hovorí.
Manželia Mária a Peter Savuľákovci sa žiakom venovali aj vo voľnom čase. Pani Mária dirigovala spevácky súbor, viedla sólový spev a pôsobila ako choreografka tanečnej zložky. Deti boli aktívne aj v divadelnom krúžku. Dnes už škola v Topoli neexistuje.
Aj keď sa hre na akordeón neučil, hranie naň bolo stále prirodzenou súčasťou jeho života. „Vždy to išlo. Pri rôznych príležitostiach. Neraz mi zavolal pán riaditeľ zo školy v Topoli a poprosil ma, aby som žiakov sprevádzal hrou na akordeóne na rôznych súťažiach. Hoci som už pracoval, vždy som si našiel čas,“ vysvetľuje.
Hrával tiež v hudobných skupinách. Na klávesy, basgitaru. Prácu v údržbe v miestnej tehelni vymenil v roku 1992 za uniformu mestského policajta.
V Ruňanke zaskakuje, spieva v Rusínii
Folklórnu skupinu Ruňanka založila pred desiatimi rokmi vtedajšia starostka Runiny Anna Laclavová. O hudobný sprievod sa staral Ivan Stebila, ktorý hral ako 82-ročný ešte v minulom roku. „Teraz zaskakujem harmonikárku Janu Petrovajovú, ktorá študuje na vysokej škole,“ vysvetľuje pán Savary.
So záskokom sa nedalo nesúhlasiť. Manželka Anna pochádza z Runiny a v skupine spieva. Najstaršia speváčka má 72, najmladšia 11 rokov.
Ďalšie hudobné aktivity pána Savaryho sa sústreďujú na spievanie v speváckej skupine Rusínia a v cirkevnom speváckom zbore pri pravoslávnom chráme sv. Cyrila a Metoda.
„Rusínia je 40-členná mužská spevácka skupina. Spievame prevažne rusínske piesne. V minulom roku sme účinkovali na folklórnych festivaloch v Zboji, Uliči, Ubli, v Radvani nad Laborcom, na Dni mesta v Humennom, v Mikovej. Pozvali nás do Prešova, Starej Ľubovne i Chorvátska, kde sme nešli z finančných dôvodov. Skupinu diriguje Kristián Huňara, rodák zo Stakčínskej Roztoky. Stretávame sa raz v týždni,“ hovorí.
V Rusínii hrá na gitare aj jeho 28-ročný syn Jozef.
Neleží pred televízorom
Absenciu hudobného vzdelania dnes už pán Savary za nedostatok nepokladá. „Mám svoj štýl hrania, zahrám čokoľvek, kdekoľvek, s notami, aj bez nôt. Rusínske, slovenské i české piesne. Spievam čisto, aj iné hlasy ako základný,“ hovorí.
Kolegovia jeho záľubu poznajú a sem-tam aj využijú. Pri výmene služby v prípade potreby problém nemá. Ani s kolegami, ani s náčelníkom. Športové dni či koncoročné rozlúčky vždy „odohrá“.
„Známi mi často hovoria – ty nestarneš! To preto, lebo keď prídem z práce domov, neľahnem si k televízoru, ale idem na skúšku. Sem-tam si ešte zahrám futbal,“ ponúka recept na trávenie voľného času.
Prvý akordeón od otca
Pán Savary často spomína na otca. Na ústnej harmonike hral ešte ako 85-ročný. Dedinčania ho poznali ako dobrosrdečného a priateľského človeka. Práve od neho sa naučil, že – aj keď v uniforme – vždy sa treba snažiť vyjsť s ľuďmi podobrotky.
„Nikdy nezabudnem na svoj prvý akordeón. Kúpil mi ho otec. Pracoval v Prahe. Mama mu písavala listy a mňa s nimi posielala na poštu. Veľmi som túžil po harmonike, tak som na koniec listu pripísal otcovi inštrukciu: kúp pre Janka lyže a pre Jožka harmoniku. Otec skutočne prišiel domov s lyžami a korčuľami pre brata a s harmonikou pre mňa. Bola nádherná. Tridsaťdvabasová, basy boli červené, harmonika perleťová zelená, klávesy perleťové žlté. Mal som vtedy deväť rokov a bol som najšťastnejší chlapec na svete,“ ani po rokoch sa Jozef Savary neubráni dojatiu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
