Kolekcia prác insitnej maliarky Margity Krakovskej sa o výstavný priestor vo Vihorlatskom osvetovom stredisku v Humennom delí s fotografiami z rodinných albumov Starohumenčanov i pohľadnicami mesta z prvej polovice 20. storočia. Oveľa cennejšie sú ale živé spomienky a osobné svedectvá súčasníkov.
HUMENNÉ. Podujatie je realizované pri príležitosti nedožitých deväťdesiatin insitnej maliarky Margity Krakovskej. Tá cez osobnú a osobitú výpoveď reflektovala spomienky na detstvo a mladosť v meste, v ktorom strávila celý svoj život
Pani Margita sa narodila 21. februára 1922 v Humennom, kde po absolvovaní základnej školy a ročného učebného náukobehu, študovala na Štátnej slovenskej odbornej škole na spracovanie dreva. Ako 32-ročná ovdovela, sama sa starala o výchovu troch detí. Zomrela 6. júna 2003.
Jej trvalým záujmom bolo výtvarné umenie, najmä obdiv k antickému, renesančnému a barokovému obdobiu. V desiatkach štúdií i pokusoch o maliarske spracovanie tém v kópiách známych majstrov sa zrkadlila jej túžba preniknúť do hĺbky a podstaty týchto malieb. Z ich impulzu vznikali aj obrazy s náboženskou témou, ktorá jej ako hlboko veriacemu človeku bola osobne blízka.
Niektoré jej práce zdobia interiéry kostolov - oltárny obraz sv. archanjela Gabriela v Ľubiši, obraz Pána Ježiša skláňajúceho sa k sv. Františkovi v kostole Všetkých svätých a Ježiš ako dobrý pastier v kostole Sv. košických mučeníkov v Humennom.
Mestečko detstva a mladosti
Bezprostredný a neškolený výtvarný prejav insitnej maliarky sa však rozvinul predovšetkým pri zobrazení zážitkov z detstva a mladosti.
„Tematicky vychádzala zo silných dojmov, ktoré na ňu zanechali predvojnové, vojnové a krátko i povojnové roky. Vo svojich prevažne figurálnych kompozíciách zachytávala atmosféru mestečka s remeselníkmi, krčmičkami s hráčmi kariet, uličkami s podomovými predavačmi, námestím, parkom s pravidelnými tanečnými nedeľami, kaštieľom, trhmi. Emotívne silné sú obrazy z evakuácie a transportu Židov v roku 1943,“ priblížila vystavené práce kurátorka a organizátorka výstavy Mária Mišková.
Otvorili sa rodinné albumy
„Veľké historické udalosti sú zložené z mozaiky osudov obyčajných ľudí. Nevyšli sme odnikiaľ, ani nesmerujeme kdesi do neznáma. Všetci pokračujeme v diele generácií, ktoré tu boli pred nami. Celé stretnutie nie je len spomienkou, ktorá upadne do zabudnutia, je poďakovaním za vaše životy, vaše obety, vaše vklady do života tohto mesta,“ odkázala Starohumenčanom Mišková.
Ako priznala, sama nevedela, kam ju zámer povedie. „Otvorili sa nám rodinné archívy, albumy. Hľadala som aj vlastné korene. Určite v tom budeme pokračovať,“ povedala.
Kolekciu prác Margity Krakovskej dopĺňajú fotografie z rodinných albumov jej súčasníkov – humenských rodákov a z archívu kňaza a fotografa Mikuláša Keresztényho. Obohacujú ich pohľadnice Humenného z bohatej súkromnej zbierky zberateľa Mariána Haľka a filmový dokument o Humennom z roku 1932.
Všimli sme si
Zo spomienok Arpáda Csontosa
„Môj otec bol krajčír. Dielňu mal pri Vihorlate, kde sme aj bývali. Mal štyroch tovarišov, dvoch učňov. Narodil som sa pri kalvínskom kostole na dnešnej Ulici osloboditeľov na fare, ktorá je už zbúraná. Keď na mesto spadla prvá bomba, mal som tri roky. Hral som sa s Klárikou, dcérou krajčíra, ktorý býval naproti. Behali sme okolo stola. Do izby vbehol otec, zobral ma na ruky a vyšli sme pred kostol pozrieť sa na lietadlá. Zhadzovali takzvané stalinove sviečky, ktoré osvetľovali priestor, kde budú bombardovať. Vtom sa ozvala ohlušujúca rana. Prvá bomba spadla na židovské kúpele, ktoré boli od nás vzdialené asi 70 – 100 metrov. Ani nie o päť sekúnd sme už boli s otcom vo farskej pivnici. O dva týždne mesto bombardovali zas. Keď začala húkať siréna, ľudia brali periny, biele veci a utekali za lackovskú lávku na pole. V naivnej viere, že keď z lietadla uvidia biele plochy, nebudú tie miesta bombardovať.“
jo
Zaujalo nás
Spomína Anna Šompľáková, rodáčka z Lackoviec
„V septembri 44. roku som mala nastúpiť do tretieho ročníka meštianky. Väčšina ľudí bola evakuovaná, ostalo nás len pár žiakov. Poslali nás do Valaškoviec do bývalej základnej školy.
V našom dome v Lackovciach býval veliteľ nemeckých vojsk. Zobral ma autom do mesta a zaviezol ma až pred školu. Učiteľ nám povedal – choďte domov, školský rok sa skončil. O bombardovaní som vedela, z ulice sa ešte dymilo – tak som sa namiesto domov pobrala rovno k židovským kúpeľom, aby som videla, čo sa robí. Neuvedomovala som si, že je to nebezpečné.“
„Humenné bolo kultúrnym centrom východného Slovenska. Každý prisťahovalec na východe sa usadil v Humennom. Prvých päťtisíc ľudí – starousadlíkov – sa navzájom poznalo. Ich počet klesol, keď brali Židov. Pamätám si na to. Susedka mala svadbu. Upiekla som jej koláč a tak ma pozvala za družičku. Chodilo sa na vozoch. Mňa postavili k rebrinám, aby som všetko videla. Išli sme práve do cerkvi, keď nakladali Židov. Boli to väčšinou mnohodetné chudobné rodiny. Vedeli, že je to ich posledná cesta.“
„Lávka z Lackoviec do Humenného bola jedinečná v celej republike. Lávka so zábradlím sa hojdala. Boli časy, keď tam bola iba jedna jediná hrada. Predstavte si ju v zime, keď mrzlo. Nedalo sa tadiaľ ísť. Lackovčania mali stále zdravý gazdovský rozum. Na topánky si natiahli handry, pančuchy, aby sa im nešmýkalo. My mládež sme chodili po ľade. Neuvedomovali sme si, že pod mostom bola vyše dvojmetrová voda. Keby sa prelomil?! Chodili sme po ňom, aj keď sa už topil.“
jo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
