Láskavá prísnosť a prísna láska sú osvedčeným výchovným postupom. „Sme otvorení životu,“ tvrdia.
HUMENNÉ. Manželia Lenka a Jozef Mocákovci, obaja učitelia, vychovávajú štyroch synov – 16-ročného Richarda, 14-ročného Jozefa, 12-ročného Viliama a 3-ročného Ondreja.
Lenka a Jozef sa po prvýkrát stretli v spoločenstve mladých ľudí pri fare pred 24 rokmi.
„Spievali sme, hrali. V istom momente sa nám stretli pohľady,“ hovorí pán Jozef.
„Padli sme si do oka. Neviem konkrétne pomenovať prečo. Sympatia,“ pridáva pani Lenka a so smiechom dodáva, že vtedy bola mladá, s krásnymi dlhými vlasmi.
Nasledovalo postupné sedemročné spoznávanie. „Cítili sme, že čas dozrel. Vzťah sme spečatili manželským sľubom pred sedemnástimi rokmi,“ hovorí.
Obaja manželia pochádzajú z piatich súrodencov. „Keď sme sa stretli celá rodina, bolo nás 27,“ hovorí pán Jozef.
„Už pred sobášom sme túžili mať viacpočetnú rodinu, keďže sami sme mali takú skúsenosť a vyrastali sme vo veľkých rodinách. Trochu nás zaskočilo, že sme mali deti jedno za druhým. Ostali sme prekvapení, ako to všetko zladiť. Ale teraz vidíme, že je to výborná vec. Medzi chlapcami nie je veľký vekový rozdiel. Majú podobné záujmy. Vystačia si pri hrách, športových aktivitách,“ spomína pani Lenka.
Malí oteckovia
Zvládať starostlivosť už o tri deti vôbec nebolo ľahké. „Pomáhali nám rodičia i súrodenci z oboch strán,“ hovorí pani Lenka.
Ani pri našom stretnutí si nesadla, aby bola najmladšiemu synovi vždy nablízku. „Nie som zvyknutá sedieť,“ smeje sa. „Starosti sú úmerné radostiam. Radostí je oveľa viac. Bolo to ťažké, ale pekné obdobie. Túžili sme po deťoch,“ dodáva pán Jozef.
Na štvrté „naplánované“ dieťa sa tešila celá rodina. „Ani neviem, či by som po skúsenostiach s chlapcami zvládla dcérku. Ale pohlavie dieťaťa nie je v našej réžii,“ odpovedá pani Lenka na otázku, či netúžili po dievčatku.
Na sonografiu išla celá rodina. Pán Jozef aj do pôrodnej sály. „Je to najväčší zázrak, ktorý môžeme vidieť a byť pri tom. Neviem si predstaviť, že by som tam nebol,“ hovorí.
Na súrodenca sa tešili aj chlapci. „Je to pre nich úžasná skúsenosť. Spolu s nami zažívajú rast súrodenca, ako sa učí chodiť, rozprávať. Sú takí malí oteckovia. Neraz musia pomôcť a celkom sa im to darí,“ tvrdia rodičia.
Otázka ďalších detí ostáva u Mocákovcov stále otvorená. „Sme otvorení životu. Deti sú pre nás najväčší dar,“ svorne dodávajú.
Požehnaná medzi mužmi
Pani Lenka sa medzi piatimi chlapmi cíti ako „požehnaná medzi mužmi“. „Niekedy ako kráľovná, inokedy ako pred silnou opozíciou.
„Snažíme sa, aby sa deti cítili slobodne, ale, samozrejme, s určitým poriadkom a systémom. Niekedy zvýšim hlas, ale deti musia cítiť, že to robíme pre ich dobro. Možno to nepochopia hneď, ale neskôr určite. Nejde o to karhať, ale usmerniť, napomenúť a pomôcť nabrať správny smer,“ hovorí pani Lenka.
Obaja manželia sú učitelia. Pán Jozef v detstve túžil stať sa lekárom podľa vzoru otca. Napokon si vybral povolanie učiteľa. „Neľutujem. Som rád, že môžem v škole odovzdávať deťom to, čo zažívam v rodine. Mnohým deťom dnes veľa podnetných zážitkov z fungujúcej rodiny chýba,“ hovorí.
Pani Lenka nastúpila do školy len nedávno. Momentálne učí tretiakov. „Je milé, keď sa občas pomýlia a oslovia ma mama. Poteší ma to,“ dodáva.
Žiadne špeciálne želanie
Riško, Jožko a Vilko sú súdržná partia. Každý má právo na názor, ale uznávajú slovo najstaršieho. Riško pomáha mladším súrodencom s učením, hlavne s matikou. „Je z nás najmúdrejší,“ hovoria Jožko a Vilko.
Úlohy v chode domácnosti majú podelené. „Niekedy to ešte nie je plná automatika. Ešte treba pripomenúť. Niekedy sa aj pohádame,“ hovorí Riško.
Najaktívnejší je najmladší Ondrík. Je „domkár“. „Znamená to, že som doma. Už som chodil do škôlky, ale som plakal. Bol som vtedy malý. Pracujem. Umývam riady, čistím zemiaky, vysávam, pomáham v záhrade. Chodím na prechádzky do parku so starou mamou,“ vyratúva vážne.
Na ďalších súrodencov sa chlapci tešia. „Chcel by som bračeka, aby som nebol najmladší,“ hovorí Vilko. Pre sestričku už majú aj meno. O Karolínke alebo Dorotke by rozhodol vyšší počet hlasov.
Na Deň detí chlapci nijaké špeciálne želanie nemajú. „Vždy sa nám rodičia snažili niečo pekné vymyslieť na Deň detí. Išli sme sa spolu prejsť do mesta, na zmrzlinu. Možno pôjdeme na výlet na bicykli. Sme radi, že budeme spolu,“ povedal za všetkých Riško.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy zo Zemplína nájdete na Korzári Zemplín.
